Vďaka agentúre EPG Rock On! opäť ožilo koncertné dianie na Slovensku, ktoré sa tentokrát kvôli väčšej kapacite športovej haly presunulo do Žiliny. Strategicky výhodná poloha tohto mesta sľubovala nápory nielen domácich ale aj zahraničných fanúšikov, keďže sa jednalo o jediný koncert STRATOVARIUS v slovanských krajinách. Sobotňajšie vystúpenie v skutočnosti odštartovalo už štvrtkovou akciou vo zvolenskom World klube. Rolandovi Grapowovi totiž Slovensko tak prirástlo k srdcu, že sa rozhodol merať dlhú cestu z Hamburgu, aby niekoľko dní pobudol u svojich priateľov. Amok na jeho počesť zorganizoval koncert za účasti troch slovenských kapiel ATMOSPHERIC, TRISTANA a MIDNIGHT SCREAM. Plánovaní DEAD POETS SOCIETY nakoniec nemohli prísť, tak sa úlohy headlinerov skvele zhostili MIDNIGHT SCREAM z Veľkého Krtíša. Mladej thrash – corovej kapele ATMOSPHERIC sa určite ani nesnívalo, že na svojom prvom koncerte budú mať takého významného hosťa. Roland si s TRISTANOU na požičanej gitare zajamoval v skladbách „A Tale That Wasn’t Right“, „I Want Out“ a s Midnightami vo „Future World“. Fanúšikovia sa v Žiline zhromažďovali už od skorého poľudnia a niet sa čo čudovať. Fínski speed metaloví majstri STRATOVARIUS, progresívni SYMPHONY X za asistencie ešte sa len rozbiehajúcich THUNDERSTONE sľubovali neopakovateľný hudobný zážitok.
Na THUNDERSTONE som bola celkom zvedavá, aj keď z dnešného pohľadu som ich album pri recenzovaní trochu precenila. Pretože kamióny s aparatúrou sa zdržali na maďarskej colnici, museli Fíni svoj set o niečo skrátiť. Dočkali sme sa teda šesťskladbového prierezu z ich debutového albumu „Thunderstone“. Nedočkaví fanúšikovia sa chytali takmer okamžite po odznení niekoľkých tónov z „Me, My Enemy“. THUNDERSTONE vybrali zo svojho materiálu tie najsilnejšie skladby, kde sa striedali rýchlejšie momenty s tými v strednom tempe. Odznel singel „Virus“, potom „World’s Cry“, ktorú vystriedala epická „Will To Power“. Oproti albumu ju odohrali rýchlejšie, takže zmeny tempa a nečakané zvraty v nej nemohli dostatočne vyniknúť, takže pôsobila mierne rozhádzaným dojmom. Na miesto nej by som na koncerte privítala skôr skladbu „Like Father, Like Son“. Ako najväčší showman v kapele sa ukázal spevák Pasi Rantanen, ktorý hecoval ľudí od samého začiatku. Naopak skôr v úzadí sa držal gitarista a mozog THUNDERSTONE Nino Laurenne. Skladbami „Eyes Of A Stranger“ a „Let The Demons Free“ ukončili svoje vystúpenie. V porovnaní s nasledujúcimi SYMPHONY X aj STRATOVARIUS mali THUNDERSTONE na predkapelu celkom slušný, vyvážený zvuk. Dokonca aj klávesy sa podarilo nazvučiť tak, aby neprekrývali gitary. Zhodli sme sa, že naživo zneli THUNDERSTONE oveľa presvedčivejšie a lepšie ako z cédečka. Ich tvorba nie je zrovna príkladom prehnane veľkej originality, ale speed metal fínskeho strihu príjemne nažhavil publikum na očakávané a podľa tvrdenia mnohých aj hlavné hviezdy večera, SYMPHONY X.
Po skončení setu STRATOWEEN (nebo HELLOVARIUS, chcete-li), kteří si ovšem nevím proč říkali THUNDERSTONE a kteří dokonce zahráli i písničku "I Want Out", byť mi uniká proč ji pod jiným názvem vydávali za vlastní, měl nastat ten předčasný zlatý hřeb večera - koncert amerických progerů SYMPHONY X. Všechno vypadalo skvěle, muzikanti kolem nás brousili zákulisím, technici se na podiu činili. Roland Grapow, který při svém nedávném slovenském koncertu s MASTERPLAN nechal u jedné naší východní sestry srdce (i s obsahem poklopce) a který tam teď dojíždí na pravidelné hojení (hezká tvářička, ovšem Rolande ten věk, jsi si jistý, že ti ukazovala občanku…?), skupinu uvedl a pak, bez nějakého pouštěného intra (i když si nejsem jist nakolik bylo toto v režii samotných „symfoniků“), se Michael Pinnela ujal kláves, přičemž ostatní při jeho úvodu v klidu přebrali nástroje z rukou techniků.
Vybaven znalostí butlegu z tohoto turné jsem byl mírně překvapen, když na úvod zazněla "Evolution". No zazněla, spíše prohučela. Zvuk byl totiž příšerný a stejně nesnesitelný bohužel vydržel po celých pětačtyřicet minut produkce. Fanoušci mohli vytušit, že následovalo "Inferno" a další, převážně nejnovější, kousky, ovšem náhodný pozorovatel si zákonitě musel v hlavě odnést pouze pořádný guláš. Co naplat, že z boku jeviště bylo nádherně vidět na po hmatníku kmitající ručičky Michaela Romea, když se z beden linul pouze stěží identifikovatelný hluk? Krásně z několika metrů vypadala i klávesová práce mistra Pinnela, jenomže klapky zvukař vytáhl asi až v polovině vystoupení! Velká škoda, protože tahle parta má snad životní formu a to co na živo předvádí zpěvák Russell Allen, takto oblečen ve vytahaných džínech s výzorem luxusnějšího bezdomovce, je neuvěřitelné. Bohužel, podobně technické kapely jsou na špičkovém zvuku závislé a ten se pro dnešní večer nekonal. Přesto SYMPHONY X kralovali. Hlavní hvězda sice nepatrně zlepšila úroveň srozumitelnosti deroucí se z beden, jenže do ideálu bylo stále na míle daleko. Blíže o tom již kolega Jeremy.
Playlist (v originálním znění, jak ho pro vás vyloudila Petra s nasazením vlastního života): Intro - 4 u xhomies! wax it; Evolution; Inferno; Wicked; Communion And The Orgasm; King Of Terrors; Smoke And Homies; Sins And Flappers (vtipné, že?)
Pompézny nástup hviezdy večera; za spadnutou oponou, ktorá dovtedy halila rúškom tajomstva celé pódium, spustila fínsko - nemecká úderná eskorta za podpory do nebies šľahajúcich plameňov aktuálny singel „Eagleheart“. Zvuk trochu pokuľháva a aj ten spev sa nejako triešti, no vzhľadom k tomu, že je to len prvá skladba, verím v nápravu. „Find Your Own Voice“, ako ďalšia ochutnávka z aktuálneho albumu „Elements Pt. 1“. Čuduj sa svete v koncertnom podaní sú tie novinkové záležitosti celkom počuvateľné. Skladba, ktorá v tom pravom zmysle slova nakopne fanúšikov je až tretia „Kiss Of Judas“. Územčistý blonďavý líder Timo Kotipelto živo a sugestívne komunikuje a namotáva dav na údernú ódu na rýchlosť „Speed Of Light“. Niekoľko nástupov nám nevyšlo, ale fans sa už pekne dostávajú do varu. (...a zvuk je stále rovnako zlý, ale aspoň už tomu spevákovi niečo rozumiem). Páni vkusne kombinujú osvedčené koncertné fláky s novinkami („Soul Of Bond...Vaga bond“) čím vzniká rozmanitá mozaika tvorby STRATOVARIUS.
Čo sa živého prejavu týka urobila kapela od mojej poslednej návštevy ich vystúpenia (Budapešť 2000) značný pokrok. Nehrajú už len rýchlo a ešte rýchlejšie, ale dovolia si rôzne výlety do strednotempových, priam až pomalých vôd. Muzikanti sa výborne bavia, ba niektorí si dovolia v rámci možnosti aj zašportovať. Menovite gitarista Timo Tolki sa venuje behu ... po hmatníku, spevák Timo a bubeník Jorg Michael zas holdujú hodu mikrofónových stojanov a paličiek po svojich zvukových technikoch. A tí im to s láskou oplácajú (akurát som si nevšimol či letel stojan na Tima?!).
Titulnú „Destiny“ z nie príliš doceneného albumu vkusne spojili so skladbičkou Fantasia. Po nej prišiel predčasný darček ku dňu otcov v podobe „Father Time“ a opäť čudesné spojenie prazvláštnych skladieb v „Medley (spoznal som akurát „Dreamspace“, a ten zvuk sa nie a nie zlepšiť! Pán zvukár stále tam máte akosi veľa hall-u!!!) Čo by to bolo za vystúpenie, na ktorom by si tú svoju nezanôtili aj diváci, v tomto prípade to bola akustická „Forever“ a speváčik Timo si mohol, aj vďaka po nej nastúpivšej inštrumentálnej „Stratofortress“ aspoň na chvíľu oddýchnuť od hlasivky drásajúceho falzetu. Presne ako na aktuálnom CD prichádza na rad snáď najdlhšia skladba doterajšej tvorby kapely; „Elements“ s vkusne naaranžovaným výberom obrazov prírody na megaplátne nachádzajúcom sa za bubeníkom. Mimochodom ako vždy mimoriadne presným, avšak čo sa hudobnej invencie týka už niekoľko rokov stagnujúceho na úrovni lepšieho automatu.
Veselým obohatením vystúpenia bol nájazd dua fínskou vodkou potužených santa clausových sobov a ich občasná pripomienka na už spomenutom plátne. Po epických elementoch opäť trocha zrýchlenia v podobe „Will The Sunrise“, „Season Of Change“, v ktorej bol Tolki nútený kvôli prasknutej strune vymeniť gitaru. Vo veľko-hollywoodskom štýle bola zinscenovaná aj záverečná hra na „my teraz akože skončíme“. Pre tých menej chápavých, ktorým nedošlo, že STRATOVARIUS už dohrali ponúklo veľkoplošné plátno nápovedy typu: More??? (ešte?) Realy???(skutočne?), Again??? (opäť?) a pod. Naviac poskytli aj presný návod ako skandovať: Stra...to...varius!!! Našinec sa tejto hry úspešne chytil, začo sa mu kapela odmenila v podobe hitov: „Paradise“, „Hunting High And Low“ (kurňa, ten zvuk sa fakt nezlepšil, zato hudobný remeselníci, opäť odviedli profesionálny výkon). Definitívne posledná, po fau pax s predčasné zapnutým svetlom, zaznela ešte hymnická „Black Diamond“, vtipne spestrená vláčikom pso-králikov (asi 5 členov crew a spriatelených kapiel, ktorý mali cez hlavy navlečené pančucháče s kartónovými ušami, na ústach plastové kelímky a oblečené len dámske pančuchy…bez spodného prádla) čo zjavne prekvapilo aj samotných členov STRATOVARIUS.
Úplný záver bol spečatený klanačkou celého hudobného osadenstva - troch vystupujúcich kapiel a obrovským aplauzom vyše dvojtisícoveho (a nebyť toho hrozného zvuku, aj spokojného) davu fanúšikov.
Petra, Darkmoor, Jeremy
Foto exkluzivně pro MM Jirka "TakyMarigold" Kasal