IN THE WOODS... - Omnio?

IN THE WOODS... - Omnio?

IN THE WOODS... - Omnio?

IN THE WOODS... - Omnio?

Existuje zopár albumov v rámci rôznych štýlov, ku ktorým sa dá kedykoľvek vrátiť, pretože už vo svojej dobe patrili k nadčasovým skvostom, priekopníckym dielam, ktoré prispeli k zásadnej zmene smerovania scény, ku ktorej patrili. Ťažko povedať, nakoľko album „Omnio?“ stál na začiatku takejto zmeny, pretože smolou nórskych priekopníkov metalovej avantgardy IN THE WOODS... bola vždy ich nenápadnosť.

IN THE WOODS...Pôvodne pagan black formácia už na svojom debutovom albume „Heart Of The Ages“ naznačila, že akési štýlové škatuľky, prípadne čisto black metalová obmedzenosť si u nich svoje miesto nenájdu. Málokto však čakal, že po debute a reedícii svojho prvého dema príde vlastne už na druhom radovom albume k takej veľkej zmene. Písal sa rok 1997 a metalová hudba sa krútila v tornáde zmien. Objavovali sa prvé náznaky prechodu ku priamočiarejšej, komerčnejšej hudbe, dlhočizné epické opusy sa prestávali nosiť. A zrazu „Omnio?“. S kultivovanejším doom metalovým zvukom objavili IN THE WOODS... čaro práve siahodlhých kompozícií, o akých sme si mysleli, že už máme dávno za sebou. Žiadne refrény, žiadne slohy, hudba na tomto albume plynie podľa vlastnej logiky, gradácie k rytmickým i aranžérskym vyvrcholeniam sa striedajú s pokojnými plochami metalom ovplyvnenej ambientnej estetiky. Na rozdiel od takých THERION pristupujú IN THE WOODS... k pojmu metalová symfónia zodpovedne, nevykazujú iba bombastické formálne znaky, nekrížia metal s vážnou hudbou, ale naopak, transformujú ho prirodzene, z vnútra. Ak existuje medzikrok od surového doom metalu počiatku deväťdesiatych rokov k súčasnej tzv. postdoomovej forme, jedným takýmto krokom prispela práve táto doska vtedy už neblackmetalovej, neskôr ťažko avantgardnej a dnes už dávno rozpadnutej a v dobrom spomínanej veľskupiny.

Absencia surových vokálov, kultivovanosť a obrovský umelecký rozmer tohto albumu svojho času odradilo veľa ľudí. Málokto mal trpezlivosť lúskať sa 15 minútovou úvodnou „299 796 km/s“, takmer dvanásťminútovou famóznou „Weeping Willow“, ktorej úvod patrí k extatickým vrcholom albumu, či titulnou, dvadsaťpäťminútovou kompozíciou „Omnio?“, ktorú kapela pre istotu rozdelila na tri časti „Pre“, „Bardo“ a „Post“, hoci takmer zbytočne, pretože počúvané oddelene ukracujú poslucháča o komplexný zážitok. Inštrumentálne sa IN THE WOODS... udržali v rovine sympatickej jednoduchosti, kompozične však napodobnili jeden zo svojich veľkých vzorov. ANATHEMA mala v tej dobe obrovské šťastie, že odborná kritika sa vo svojich úvahách o „metalových nástupcoch PINK FLOYD“ držala skôr hudobnej podobnosti.

Našťastie, štýl IN THE WOODS... nenašiel príliš veľa záujemcov o vykrádanie. Album „Omnio?“ tak znie sviežo aj dnes, po ôsmich rokoch, a keďže nemá svojho priameho príbuzného ani medzi ostatnými radovkami ITW, tvorí táto doom metalová „bohémska rhapsódia“ unikátnu stavebnú jednotku hudobnej histórie nielen jednej výnimočnej kapely.

 12

V-dur

Verdikt

Nadčasový album, obsahujúce kompozične a aranžérsky vysoko nadpriemerný doom metal tak, ako ho nehral nikto predtým, ani potom. Jedno zo zásadných a zároveň najprehliadanejších diel metalovej scény druhej polovice 90. rokov.

Hodnocení

Autor
-
Redakce
8,5 / 10
Čtenáři
8,4 / 10

Další informace

Stopáž: 62:51

Produkce: Hans Eidskard a IN THE WOODS...
Studio: Jailhouse studio

www.karmakosmetix.com

Sestava

Skladby

  1. 299 796 km/s
  2. I Am Your Flesh
  3. Kairos!
  4. Weeping Willow
  5. Omnio? – pre
  6. Omnio? – bardo
  7. Omnio? – post

Diskografie

Live At The Caledonien Hall (2003)
Epitaph (7'' EP) (2000)
Three Times Seven On A Pilgrimage (2000)
Strange In Stereo (1999)
Let There Be More Light (7'' EP) (1998)
Omnio? (1997)
White Rabbit (7'' EP) (1996)
A Return To The Isle Of Men (1996)
HEart Of The Ages (1995)
Isle Of Man (demo) (1993)

Jiné pohledy

Radicalcut
8,5 / 10

Aaaa, ďalší album pri ktorom ma obaľujú príjemné nostalgické spomienky. Opäť prvé stretnutie s týmito Nórmi, opäť poľská originálka (tento krát od Mystic Productions) a zase jeden výborný album, ktorý som vydržal počúvať až do omrzenia. Príjemný doom s v roku 1997 ešte stále nie celkom bežným čistým spevom, v charakteristickom „lesnom“ podaní, čo sa nikam neponáhľa a kde uspáva nie monotónnosť, ale nesmierne uvoľnená nálada. Favoritmi sú presne tie isté kompozície, ako spomína V-dur. Rýchlejšia, ale za názvom stále výrazne zaostávajúca „299 796 km/s“, zasnený výbuch emócií v úvode „Weeping Willow“ a epická dvadsaťminútovka „Omnio?“, v ktorej spevák Jan miestami predvádza polohy Bona Voxa z U2.

Nebudem končiť starými zlatými časmi, ako v prípade recenzie na „The Angel And The Dark River“ od MDB, ale radšej pôjdem vzkriesiť spomínanú originálku.
... [5. února 2005]