Ak by sme mali hľadať paralely medzi MANES a inými kapelami, nebolo by treba chodiť ďaleko – stačí si spomenuť na ich krajanov BEYOND DAWN. Kým druhí menovaní si aký-taký rešpekt vybudovali už doomovými začiatkami, o MANES sa začalo vravieť hlavne v súvislosti s CD „Vilosophe“, na ktorom už metalu príliš veľa nebolo...
MANES si však v najhlbšom blackmetalovom undergrounde svoj status držia dlhšie. Aj keď nikdy nepatrili k „true“ vetvi čierneho kovu (stačí si prečítať niektorý z rozhovorov, plných sarkazmu a irónie), trojica demonahrávok „Maanens Natt“, „Ned I Stilheten“ a „Til Kongens Grav De Døde Vandrer“ z prvej polovice poslednej dekády minulého storočia obsahuje (hlavne) po kompozičnej stránke kvalitný materiál. Nečudo, že debut MANES z roku 1999, ktorému sa venuje tento článok, je de facto znovunahratým materiálom zo spomínaných kaziet.
Pod pôsobivým obalom s kostrou detského anjelika sa skrýva šestica pomalých, depresívnych a rozvláčnych trackov, napriek roku vzniku využívajúcich syntetizátor. Základná štruktúra skladieb je účelne jednoduchá. Obligátna blackmetalová sypačka bicích z času na čas ustúpi, a keďže každá skladba obsahuje dostatok odlíšiteľných motívov, líšiacich sa tempom i náladou, napriek rozsiahlej stopáži jednotlivých kusov na nudu nezostáva čas. Dominantným nástrojom sú netypicky klávesy, ktoré z temných, BURZUM pripomínajúcich pulzujúcich spodkov v dobrom slova zmysle vytŕčajú a starajú sa o melódiu, z času na čas využívajúcu klasicizujúce motívy či organové registre a odhaľujúcu sa vždy kúsok po kúsku na celej ploche kompozície. Najvýraznejšou skladbou je „Uten Liv Ligger Landet Øde“, pôvodne z druhého dema skupiny z roku 1994. Cyklicky sa opakujúca figúra rytmiky, rafinovaná, ale lo-fi nazvučená gitarová hra (nedá sa nespomenúť doslova pinkfloydovské intermezzo) a zmeny tempa spolu so zvukovo potlačeným škrekotom Sargathanasa ukazujú, že aj v drsnom blackmetale je priestor na invenciu. Titulná vec albumu pripomína ARCTURUS z doby „Aspera Hiems Symfonia“, teda ansámbl, ktorý sa z podobnej štartovacej a kvalitatívnej pozície vypracoval na samú špičku... Výhradným autorom skladieb a, okrem spevu, kompletnej inštumentácie je jeden človek, počúvajúci na meno Cern, duša kapely až do súčasnosti – a ďalší z radu tých, čo kvalitnú hudbu dokázali tvoriť už v striktne metalových dobách, aby neskôr rady služobníkov kovu úplne opustili.
Reedícia „Under Ein Blodraud Maane“ obsahuje okrem zmeneného (už spomínaného) digipakového obalu šesticu skladieb v pôvodnej verzii z demáčov. Zvukovo ide o doslova nepočúvateľný materiál – ukazuje však, že jeho znovunahratie neznamenalo radikálne prekopanie so snahou kráčať „v duchu doby“, ale hlavne zabezpečenie dôstojného zvukového kabátu pre časom preverené nápady.
MANES trpeli na fakt, že nikdy nestali kultom v dobe narastajúcej popularity nórskeho blackmetalu (a hlavne jeho odnože, upútavajúcej na seba pozornosť ani nie tak hudbou, ako pubertálnymi excesmi). Podobne ako Snorre W. Ruch, ktorého „Grymyrk tapes“ formovali scénu v jej začiatkoch, aby sa neskôr (čiastočne nedobrovoľne) vytratil, aj MANES patria k silnejším menám scény, ak hovoríme o hudobnej stránke. Rovnako ako v úvode spomínaní BEYOND DAWN si prevdepodobne nikdy nevybudujú pozíciu ako (v lepšom prípade) EMPEROR a ULVER, či (v tom horšom) GORGOROTH. Otázka, či o to vlastne kedykoľvek stáli...
