Ako vyzerala metalová scéna prvej polovice deväťdesiatych rokov? O desať rokov neskôr môžeme kľudne povedať, že ak by mala väčšina vtedajších pamätných albumov vyjsť dnes, dostali by nemilosrdnú známku „old-school“. Práve rok 1995 dokončil akýsi zlom, skostnatených metalistov definitívne porazili pionieri metalovej alternatívy, prekvapivo s veľmi slušnou odozvou publika. Bolo to legendárne obdobie labelu Century Media, producenta Waldemara Sorychtu, štúdia Woodhouse. Existuje presný bod, jediná sekunda, ktorá symbolizuje začiatok konca doom metalu a zrod inšpiratívneho a sviežejšieho post-doomu, zároveň však revolučný prerod metalovej hudby na moderný a vyspelý štýl. Ten výnimočný moment nastal práve vtedy, keď sa drsný „old school“ riff z úvodu „Strange Machines“ rozvinie v zasnenú slohu a pripraví „background“ pre Anneke van Giersbergen, prvú osobnosť a skutočnú speváčku medzi dovtedy utláčanými a nevýraznými porcelánovými bábikami z ostatných doom metalových kapiel.
„Mandylion“ je skutočne vzácnym skĺbením výnimočných talentov. Dovtedy utiahnutej partičke holandských študentov akoby práve Sorychta otvoril oči. Nielen pre THE GATHERING, ale aj pre vlny kapiel po nich, objavil čaro jednoduchých kompozícií, na ktoré potom ako na čisté plátno vytváral maľby nápaditých aranží a alchymistického miešania tých správnych zvukov. To je studňa, z ktorej partia z holandského Nijmegenu čerpá dodnes. Spoločná schéma všetkých ich albumov, ktoré sú napriek tomu tak odlišné jeden od druhého, je toho najlepším dôkazom. Skladby na „Mandylion“ sú rovnocenné, oceniť však treba dramaturgiu, ktorá nedovolí poslucháčovi poľaviť v pozornosti. Ak sa tak aj počas „Fear The Sea“ stane, v zápätí prichádza titulný etno zážitok „Mandylion“, pôvodne súčasť štýlovo podobného bočného projektu Franka a Reného, DEEP TRIEST. Poloinštrumentálna „Sand And Mercury“ je desaťminútový aranžérsky vrchol albumu, príbeh zvukových vĺn, zakončený dychberúcou Anneke a archívnym hovoreným slovom J. R. R. Tolkiena. Finálna „In Motion #2“ je spojením rockovejšej prvej polovice albumu s tou atmosférickou a epickou. Napriek nenápadnému umiestneniu je táto skladba stále súčasťou koncertného programu THE GATHERING. Kto si niekedy na sebe naživo vyskúšal orgazmické účinky záveru štvrtej minúty skladby, musí pochopiť prečo.
V kontexte vtedajšej scény je „Mandylion“ nepochybne vizionársky čin. Jednak však v porovnaní s neskoršími počinmi THE GATHERING znie zdravou naivitou, dravou úprimnosťou a mladíctvom; nech už sa sústredíte na živelne zvlnený hlas Anneke, zvukovú banku klávesov Franka Boeijena, alebo bicie Hansa Ruttena, využívajúce zatiaľ iba jeden druh paličiek a striktne rockový drive (ak v súčasnosti zavítate na koncert THE GATHERING a súčasťou Hansovej zostavy bude dvojšlapka, znamená to, že na koncerte odznie „Eléanor“). Na „Mandylion“ sa podieľal ešte pôvodný gitarista Jelmer Wiersma, pri sústredení sa na gitary si však človek ľahko uvedomí, prečo prechod na jednogitarovú zostavu po jeho odchode prebehol tak ľahko.
Ak sa spýtate Hansa Ruttena, ktorý svoj album má najradšej, jeho odpoveď bude „Mandylion“. Desať rokov je dlhá doba na to, aby sa ľudia zmenili. Z holandských študentov sa stali skúsení profesionálni hudobníci, z energickej Anneke manželka a mamička malého Finna (jej muž je mimochodom Rob Snijders, bývalý bubeník CELESTIAL SEASON, o ktorých je v rámci nášho seriálu „Podzimné listí“ tiež reč). Nadčasovosť tohto výnimočného albumu je však zmeraná celými tými desiatimi rokmi, počas ktorých nestihol zapadnúť prachom. Akokoľvek kontrastne môže znieť popri poslednej oficiálnej radovke „Souvenirs“, jedná sa o jeden z kľúčových albumov deväťdesiatych rokov.
