Do začiatku zimy je ešte stále ďaleko, ale na jej malú ochutnávku stačilo prebehnúť len pár kilometrov cez hranice do rakúskej metropoly, kde mala svoju zastávku trojica z ďalekého severu. Nezhliadnuť jedných z hlavných a hlavne dodnes zdravo fungujúcich formácií zlatej blackmetalovej éry by bolo neodpustiteľnou chybou. Ako býva na klubových koncertoch vo Viedni dobrým zvykom, akcia začína bez výraznejšieho omeškania a čo je hlavné, človek nemusí absolvovať nutné zlo v podobe lokálnych predkapiel. Ako menšie zlo dopĺňali v sobotňajší večer hlavné hviezdy ďalšie dve sprievodné a nie celkom neznáme formácie.
Ako prvý prichádza na pódium pod Frostovým trónom fínsky kvartet INSOMNIUM. Kedysi dávno som mal tú časť s ich počinom „In The Halls Of Awaiting“, kde drhli melodický metal s typicky fínskymi vyhrávkami a švédskym feelingom. Odvtedy sa až na absenciu kláves príliš veľa nezmenilo, kapela sfúkla svoj set s prehľadom, nasadením ale i údelom prvej kapely v poradí, hrajúcej pred poloprázdnym klubom. Napriek tomu, že svojou produkciou stále neprerazili do širšieho povedomia, ich tvorba neurážala a ich polhodinka ubehla veľmi rýchlo.
Nóri KEEP OF KALESSIN sú v súčasnosti zásluhou posledného albumu „Armada“ jedným z popredných reprezentantov súčasného čierneho kovu, čomu zodpovedal aj výrazne zaplnený priestor pod pódiom. Kapela v minulosti spätá aj s hlavnými hviezdami toho večera po krátkom intre začala do publika páliť svoj rýchly a ešte rýchlejší surový black metal s občasnými spomaleniami. Najviac sa pre rýchle tempá činí bubeník Vyl, ktorý stíha občas predviesť aj krátke sólo. Žiaľ, práve KEEP OF KALESSIN výrazne zaostávajú za očakávaniami, ničím nevyniká ani krikľúň Thebon a Obsidian C asi šetril prsty na vystúpenie so SATYRICON. Nevýrazný set KEEP OF KALESSIN má za následok mierny záchvev radosti, keď nenasledujú žiadne prídavky.
Po krátkej pauze, nevyhnutnej na upratanie pódia od už viac nepotrebného vybavenia predkapiel, prichádza rad na hlavné hviezdy večera, ktoré nikoho nenechali na pochybách, že medzi legendy žánru patria zaslúžene. Kapela kladie najväčší dôraz na novšiu tvorbu a takmer štadiónové pecky typu „Now, Diabolical“ alebo „K.I.N.G.“, počas ktorých Satyr suverénne komunikuje s davom, ktorý mu kontruje hrozením pri „Pentagram Burns“. Podobne sa pokračuje výberom z albumu „Volcano“, zapísaného v histórii žánru ako prvý vydaný u veľkého labelu, keď došlo na šlágre „Fuel For Hatred“, „Repined Bastard Nation“ alebo klasickú „Possesed“. To všetko servíruju s ukážkovým nasadením a spestrujú aj oveľa staršími kúskami typu „Filthgrinder“ z experimentálne poňatej dosky „Rebel Extravaganza“. Do najklasickejšieho obdobia zlomového albumu „Nemesis Divina“ sa presúvame vďaka „Forhekset“, kde dostáva priestor aj inak výrazná klávesáčka a niektorí pamätníci uronili nejednu nostalgickú slzu, keď zneli tóny z vykopávky „Shadowthrone“. Kapela, ktorá sa, na rozdiel od pompéznej teatrálnosti rovnako populárnych kolegov, vrátila k prostým koreňom žánru, si viditeľne užíva každú sekundu vystúpenia, nadšená šalením davu. Ukážková atmosféra dávala tušiť, že s opustením pódia to nebudú mať Nóri ľahké. Našťastie nenechávajú na seba dlho čakať a ako druhý prídavok prichádza konečne black metalová hymna, jedna zo základných skladieb žánru a stelesnenie jeho symboliky. Pri „Mother North“ zrazu ožívajú spomienky ako na mňa, vtedy sedemnásťročného fagana, svojho času zapôsobila úvodná scéna so zoťatým krížom, keď klip bežal v rámci relácie Virus na istej hudobnej stanici. Za zmienku stojí aj fakt, že k dobrému dojmu prispel počas celého koncertu kvalitný zvuk, pričom hlasitosť nešla do zbytočných extrémov na úkor čitateľnosti.
SATYRICON podali výkon, ktorý im v súčasnej forme môže konkurencia typu DIMMU BORGIR a CRADLE OF FILTH závidieť. Predstavili sa vlastne ako klasická rocková kapela, schopná vlastným nasadením strhnúť publikum na svoju stranu bez zbytočných klišé, póz a rekvizít. Menej je niekedy naozaj viac a v ten večer to v prípade temného rock‘n’rollu nórskej legendy platilo stopercentne.
Fotografie: Dalas (Praha)
