Ak sme sa v súvislosti s albumom „Undisputed Attitude“ bavili o najkontroverznejšom diele v diskografii SLAYER, v prípade „Diabolus In Musica“ sa dá pokojne použiť prívlastok podobného významu. Možno len s tým rozdielom, že kým o prvom menovanom sa hovorí ako o omyle, ten je druhý je mnohými považovaný za najslabší článok bohatej reťaze klenotov svetového thrash metalu.
SLAYER prežívali v priebehu deviatej dekády minulého storočia zvláštny nával chuti experimentovať. Po drsnom náreze „Divine Intervention“, ktorý v sebe spájal brutalitu „Reign In Blood“ s punkovou energiou (skladba „Dittohead“ ako predzvesť kolekcie „Undisputed Attitude“) prišiel čas venovať sa viacej zvukovým a aranžérskym možnostiam svojej extrémnej hudby. „Diabolus In Musica“ (inkvizičný termín umeleckých diel nevhodných pre čistú kresťanskú dušu) je výsledkom tejto snahy. Výsledkom, ktorí sice neprijali viacerí ortodoxní fans, no pre mňa osobne ide o veľmi pútavé hudobné rozprávanie, ktoré odolalo zubu času a rozhodne dokáže zaujať aj po takmer deviatich rokoch.
Materiál na„Diabolus In Musica“ je po hudobnej stránke s výnimkou skladby „In The Name Of God“ výlučne dielom Jeffa Hannemana. Blonďavá časť jednej z najlepších gitarových dvojíc v dejinách tvrdej rockovej hudby (text songu „Love To Hate“ je práve o zvláštnom vzťahu Jeffa a Kerryho) sa vyznamenala hlavne v nádherne zvrhlých melódiách kúskov ako „Overt Enemy“, „Perversions Of Pain“, „Desire“ alebo „Wicked“ (posledný menovaný, jeden z vrcholov celej dosky, sa dá nájsť iba na európskej verzii, Američania vyšli prekvapujúco naprázdno). Jeff v nich čaruje s modernými aranžmánmi, no nezabúda ani odkazovať na to najlepšie z minulosti SLAYER – pri „Overt Enemy“ a „Desire“ sa nedá nespomenúť na magickú atmosféru monolitu „South Of Heaven“. Hardcorom infikované, chytľavo hopsavé kompozície „Stain Of Mind“ a „Death´s Head“ sú pre tvorbu SLAYER v roku 1998 viac ako signifikantné.
Kapitolou samou o sebe je zvukový obal. Rick Rubin v spolupráci s kapelou a zvukovými majstrami priniesol najpestrejšiu a pravdepodobne aj najzaujímavejšiu sonickú koláž v histórii kapely. Časté striedanie zvukov gitár a hranie sa so škatuľkami, cez ktoré sa preháňal Tomov spev tu robia skutočne divy. Doska napriek tomu neznie rozhárane, čomu rozhodne výrazným sposobom pomáhajú ako vždy fantastické bicie Paula Bostapha.
Nezabudnuteľným sa pre mnohých určite stal aj koncert, ktorý SLAYER odohrali na podporu tohto albumu v Prahe v októbri 1998 za asistencie vtedy začínajúcich SYSTEM OF A DOWN. Na moment, keď sa po úvodných pomalých riffoch monštróznej otváračky „Bitter Peace“ dve metre predo mnou vyrútil na pódium Mr. Jeff Hanneman a rozpútal pravé peklo, budem vždy s láskou spomínať.
