„Ak by QUEEN boli deathmetalová kapela, zneli by ako BETWEEN THE BURIED AND ME“, písalo sa takmer na deň presne pred dvoma rokmi na stránkach Stylusu, rešpektovaného internetového magazínu. Na svete bola „Alaska“, víťaz hlasovania redaktorov Metalopolis o album roku 2005, meteorit, ktorý plnou rýchlosťou dopadol na metalovú zem a vyhĺbil v nej kráter len o čosi menších, než tunguzských rozmerov. Na svojej tretej doske sa BETWEEN THE BURIED AND ME podarilo konkretizovať, spríjemniť a zjemniť svoj štýl, sceliť koláž takmer do noty vykradnutých pasáží do celku, ktorý dáva zmysel a má vlastný ksicht. V dobe, keď sa všetky tie nové metalové odnože zlievajú do pejoratívneho „mallcoru“ bolo vydanie albumu, ktorý stereotypy x žánrov syntetizuje do takmer desaťminútových skladieb ozaj novinkou. A navyše to bola sranda.
Prečo tak dlhý úvod? Preto, pretože BTBAM to po „Alaske“ jednoducho posrali. To, že Victory Records neboli nikdy žiadni nezištní filantropi, dokázali, keď na trh vhodili zbytočnú dosku coververzií, ktorá mojím kolegom nestála ani za serióznu recenziu. „The Anatomy Of“ mala zrejme ukázať, v akej muzike trčia korene severokarolínskej pätice – inými slovami, ukázať to, čo bolo každému jasné z ostatných radoviek kapely. A ak chceli chlapci demonštrovať, čo všetko si trúfnu zahrať, tak nemali v tej istej dobe vydávať reedíciu „The Silent Circus“ s DVD bonusom, na ktorom Tommy Rogers spieva falošne ako taká divá sviňa.
„Colors“ tak na druhý pokus začína pomyselnú novú etapu, etapu obhajovania. Úvod, ako vystrihnutý z akejsi dosky BEATLES, akoby naväzoval na coverovú éru. Ihneď po ňom sa však BETWEEN THE BURIED AND ME vrhnú do víru toho, čo im ide najlepšie – kaleidoskopu melodického deathmetalu, metalcoru, prstolamného „progresívneho“ metalu, artrockovej psychedélie, popu a hardcoru, včetne početných odkazov na vlastné skladby. Trojica skladieb preskakuje desaťminútovú hranicu, no delenie na stopy je len orientačné – z centrálnej „Sun Of Nothing“ si zrejme zapamätáte hlavne refrén, tých takmer jedenásť minút sa rozplynie medzi vrstvami, prelínajúcimi sa celým albumom. Nevdojak sa dostávam k hlavnej slabine BTBAM, ktorá je však do istej miery trademarkom skupiny. Tou ostáva neschopnosť alebo neochota skomponovať skladbu, ktorá by mala hlavu, pätu aj to medzi tým, teda gule – a všetko na správnom mieste. Z „Colors“ je ľahko byť nadšený, no geniálnosť jednotlivých fragmentov je nezriedka ubitá skôr, než stihne rozkvitnúť a prekrytá „hobľovaním“, ktoré by mohlo byť dávkované striedmejšie, bez neustáleho tlačenia na pílu.
Sila albumu je daná silou najsilnejších okamihov. Jemný záver „Ants In The Sky“ s doznievajúcim growlingom a gilmourovsky zasnenou gitarou nasledovanou barovou country vsuvkou, už spomenutá hitová „Sun Of Nothing“, elfmanovsko-burtonovská pasáž v „Prequel To The Sequel“ rozhodne obstoja, no „aljašský“ šok sa nezopakuje.
„Colors“ sú každopádne doskou, ktorá BETWEEN THE BURIED AND ME opäť vrátila pošramotenú kredibilitu. Kdesi na polceste medzi (stále) príliš undergroundovými eklektikmi ESTRADASPHERE a komerčne zrejme najúspešnejšími príbuznými z THE MARS VOLTA si našli svoje miestočko stále sviežej alternatívy k čoraz populárnejšiemu a uniformnejšiemu metalcoru, a rovnako dokážu zaujať post moderného konkurenta nadutému a staromódnemu klasickému progu. Rád priznám, že takto vysoký štandard dávkovaný v rozumných odstupoch mi vôbec neprekáža.
