Resty by sa mali plniť a keďže ich máme dosť, tak tentoraz padla voľba na minulý rok vydaný nosič nemeckých progresivistov a thrasherov MEKONG DELTA. „Wanderer On The Edge Of Time“ je druhým albumom po ich comebacku a nemôžem sa k nemu vyjadriť inak ako v superlatívoch. Netuším, či mám nejaké veštecké schopnosti, prípadne či sa moje dve pripomienky k predchádzajúcemu albumu nejakým záhadným spôsobom dostali až do uší Ralf Huberta, no presne s nedostatkami, ktoré som vtedy spomínal, sa Nemcom podarilo vysporiadať k mojej úplnej spokojnosti.
Hlavná zmena súvisí s výmenou na poste frontmana, Martin LeMar (TOMORROW´S EVE) sa so svojím hlasom hodí ku kapele oveľa viac ako jeho predchodca. Zmeny v zostave sa však nezastavili len u jeho osoby. Ralf Hubert obmenil komplet celú zostavu a môžete si byť istí, že všetci noví muzikanti patria k hudobníckej špičke. Dôkazom nech je krátky zoznam kapiel, v ktorých doteraz pôsobili či pôsobia: AT VANCE, ANNIHILATOR, ANNON VIN, MEMENTO, IVORY NIGHT.
Druhá zmena, ktorá ma určite potešila, tkvie v konečne modernom zvuku. Som naozaj rád, že Ralf Hubert prestal lpieť na archaickom sounde a „Wanderer On The Edge Of Time“ je dôkazom toho, že MEKONG DELTA touto zmenou určite neutrpela žiadne škody na svojej lovecraftovsko-horrorovej atmosfére. I keď aj tu možno sledovať istý pokrok(?) vo forme vzdialenia sa od akejsi animálnosti, na ktorú sme boli v minulosti zvyknutí.
Ak chcem opísať tvorbu kapely na aktuálnej „novinke“, už sa budem len opakovať. Symfonické aranžmány, vyšperkované bombastickými a atmosferickými kompozíciami pôsobia ako pozadie k thrashmetalovému hobľovaniu a neprinášajú nič nového, pretože toto všetko sme už v podaní tejto kapely mali možnosť počuť mnohokrát. Prečo som potom z tejto nahrávky taký nadšený? „Wanderer On The Edge Of Time“ je vybrúsený diamant - asi najkomplexnejšia nahrávka tejto progresívnej legendy. Možno menej tvrdá a bláznivá, ale na druhej strane viac prepracovaná, uhladenejšia a vyšperkovaná.
A keď už spomínam komplexnosť, tak nemôžem nespomenúť aj vydarenú grafiku z dielne Eliran Kantora. Ralf Hubert si vždy dal záležať na každom detaile, akokoľvek súvisel s kapelou alebo albumom, takže aj v tomto prípade sa Eliran Kantor inšpiroval u H. P. Lovecrafta. Jediné, čo tak trochu zamrzí, je absencia spoločnej promo fotografie súčasnej zostavy, i keď v porovnaní s úplným utajovaním zostavy v začiatkoch existencie kapely je súčasný stav stále obrovským skokom vpred...
P.S.: Rovnako zamrzí aj nie veľmi podarený klip. Síce nič nevypovedá o kvalite samotnej nahrávky, ale ako prezentácia sa veľmi nevydaril. Veď posúďte sami:
