Posledné tri počiny AMORPHIS predstavujú prijateľný kompromis medzi typickou sériovou výrobou pod hlavičkou Nuclear Blast a kozmetickým vylepšovaním prejavu, ku ktorému sa títo Fíni, podobne ako mnohí ich supútnici, vrátili po niekoľko rokov trvajúcom rockovom dobrodružstve. Bez ohľadu na fakt, že taká „Tuonela“ alebo „Am Universum“ predstavujú aj na dnešné pomery príjemné rockové albumy, sú to práve prvé tri nahrávky, ktorými sa AMORPHIS zapísali do histórie.
Tohto roku kapela slávi dvadsať rokov na scéne, a to by sa patrilo osláviť bilancujúcim kotúčom, hoci druhá polovica jej existencie sa niesla predovšetkým len v znamení vsádzania na istotu a držania akého-takého štandardu. Lenže v minulosti vyšli už dve pomerne reprezentatívne kompilácie. Jedna pri príležitosti desaťročného výročia a druhá po podpísaní zmluvy s veľkým vydavateľstvom, keď aj renomovaní Relapse zavetrili príležitosť podojiť kapelu postupujúcu do vyššej ligy. A tak tu dnes máme trochu iný výber v podobe znovunahraných historických klasík z prvých troch zásadných dosiek.
A to je práve kameň úrazu. Čokoľvek z prvých troch albumov dodnes najlepšie funguje v kontexte doby a predovšetkým spomienok pamätníkov. Rôzne remasterované reedície, typické v posledných rokoch, s výnimkou zberateľsky atraktívneho balenia neraz viac pokazia, než vylepšia. V prípade AMORPHIS došlo našťastie (alebo žiaľ) len na nenápadné a nenásilné úpravy aranžmánov. Drobné zásahy do riffov či mierne zdokonalenie rytmiky spočiatku ani nepostrehnete a najvýraznejšie zmeny prinášajú pozmenené klávesové linky a predovšetkým spev Tomiho Joutsena, ktorému po rokoch vernosti výlučne šiestim strunám vypomáha aj samotný Koivusaari. Bojový deathmetalový debut „The Karelian Isthmus“ zastupujú celkom tri kúsky odeté do nového zvuku spoločného pre celú kompiláciu, čím došlo k strate surovosti a mrazivých melódií, z ktorých aj dnes pri počúvaní pôvodného albumu naskakuje husia koža. Podobný prípad je aj päť legendárnych kúskov zo zlomového „Tales From The Thousand Lakes“, na svoju dobu nesmierne odvážneho počinu, nielen inšpirovaného, ale aj vkusne kombinujúceho deathmetalový základ so starým progresom, art rockom a folkovým tradíciami (v čase jeho tvorby Koivusaari počúval podľa vlastných slov dva roky výlučne PINK FLOYD). Prečo znovu nahrávať klasiky „Black Winter Day“, „Magic And Mayhem“ alebo „Drowned Maid“? A do tretice, to isté možno povedať aj o časti venovanej fenomenálnej doske „Elegy“ v znamení ešte výraznejšieho prerastania rockových prvkov a chytľavých melódií do pôvodného kovového základu, trpiacej v čase vydania mizerným zvukom (ambície niektorých kapiel snažiacich sa v polovici deväťdesiatych rokov otvárať svoju hudbu ďalším vplyvom neraz prerástli reálne technické možnosti). Celkovú bilanciu nezachráni ani kratučký, veselý cover DOORS „Light My Fire“.
Šliapnutie vedľa. Asi tak možno zhrnúť výsledný dojem z tohto počinu, ktorý mal pôvodne zdobiť okrúhle výročie. Napriek lepším hráčskym zručnostiam, vypestovaným dlhoročnými skúsenosťami, a lepším štúdiovým podmienkam, ide len o síce neurážajúce a do určitej miery príjemné počúvanie (až do momentu, kým neoprášite pôvodné albumy) v podobe úplne zbytočného revivalu seba samých. Kým v lepších firmách je pri príležitosti významného životného jubilea (dvadsať rokov je v prípade rockovej kapely takmer dôchodkovým vekom) zvykom vyplatiť symbolickú prémiu, v tomto prípade si na niečo navyše treba asi najskôr zarobiť. To by vysvetľovalo, prečo okrem tejto kompilácie pred časom uzrelo svetlo sveta aj koncertné DVD, ktoré za týchto okolností predstavuje jednoznačne lepšiu investíciu.
