Prečo by sme si to nepriznali? Priaznivec podpovrchovej hudby, unikajúcej pozornosti médií, sa s trochou nadhľadu má ako také alternatívne prasiatko v žite. Minimálne z toho ekonomického hľadiska. Konanie iných, ktorí dokážu monštruózne (a hlavne nezmyselné) desiatky eur vrážať do bombastických vystúpení veľkých hviezd, dávno symbolizujúcich už len mašiny na peniaze, pôsobí absurdne z pohľadu človeka navyknutého platiť za vstupy „študentské“ ceny. Tak ako aj tento raz.
Toľko na margo príjemného prekvapenia, ktoré vôbec neodzrkadľovalo fakt, že sa v Melodke prakticky zišla česká hudobná špička. To isté síce možno povedať o návštevnosti, ale s tým sa už počítalo.
Ako prví sa na pódium postavili pražáci FDK - niekomu už predsa len úloha zahrievača prischnúť musela. A chlapi nič neodflákli: za zlovestného bzučania gitár, dopĺňaného subtílnymi melancholickými linkami, na činely bohatými a hlavne variabilnými Přémovými bicími a Babbovým sýtym revom predstavili takmer celý „Earthlinked“ vo svojej inštrumentálnej skvostnosti.
FDK sú tým typom intelektuálnej kapely, pri ktorej má človek pocit, že je snáď ich jediný fanúšik v okruhu sto kilometrov, čo často ústilo do pocitu, že ako jediný viem, kedy končí skladba. Začínalo byť jasné, že ľudia napokon neprišli ani tak kvôli večeru ako celku, a že hlavný bod programu je napriek nespornej kvalite a predvedenom výkone všetkých zúčastnených sústredený do nasledujúcich chvíľok.
„...v neposlední řade zdravím lidi v poslední řade...“
No a tým najpodstatnejším bodom programu boli v ten večer samozrejme HEIDEN, ktorí prišli pokrstiť piatu štúdiovku. Muzika HEIDEN sa zdá byť v priamom zrovnaní s akousi (v dobrom slova zmysle) chladnou namyslenosťou pražských oveľa dôvernejšou a pocitovo bohatšou. Trošku zamrzelo, že tak ako pred časom v Nitre, set moravských obstarala výlučne „Dolores“ v kompletnom znení a po jej odohratí bola vec vybavená, čo na jednu stranu bola škoda, na zachovanie dojmov z novinky vytvorených počas tých 40 minút to však bol ideálny nápad. Presne taký, vďaka ktorému sa vám, neznámo ako, z vrecka vytratia farebné papieriky, pričom opačným smerom putuje nové CD. Pár minút nato si spomeniete, že ste si pôvodne chceli vlastne kúpiť pivo...
Adrenalín v krvi trošku zdvíhal zvukár, ktorý (ako každý správny rockový alebo metalový zvukár) má pocit, že ľudia sú najradšej, keď môžu ohluchnúť, čo vlastne platilo už pri ničivých gitarových stenách FDK. Samotný krst potom vlastne technicky neprebehol, resp. prebehol neobvyklým, avšak sympatickým spôsobom, kedy miesto vylievania alkoholu na ten krásny obal kolovala obecenstvom škatuľka s panákmi rumu. Palec hore!
TÁBOR RADOSTI vidím druhý raz a asi sa nezbavím pocitu, že toho, kto si toto pustí k obedu, by mali odviesť páni v bielom na psychiatrickú kliniku s vyšším stupňom stráženia. To sa normálne z dymu, ktorého hustota pripomína štvrtú cenovú, zjavia dvaja týpci v rituálnych maskách, postavia sa za svoje laptopy a začne sa darkambientno-industriálne-noisové peklo. „Táboráci“ celý čas vlastne publikum úspešne ignorujú, k čomu prispieva aj kontinuálnosť celého ich setu.
Tá nedala priestor na potlesk skôr ako v samom závere. Dovtedy si dve entity na pódiu prežúvali svoje fanúšikom dobre známe mantry typu „sloboda je lež“, a to bez zjavného záujmu o odozvu z našej strany. Hlukovým stenám s rituálnou rytmikou a modulovaným vokálom vhodne sekundovali abstraktné videoprojekcie. Aj vďaka nim sa TÁBOR RADOSTI napokon ukázali byť zaujímavým, i keď rozhodne nie ťažiskovým prvkom skvelého večera.
Fotografie: Nathanella
