Je viac než veľkým paradoxom, že k písaniu recenzie na materiál takej kapely ako je SUFFOCATION sa vo svojom recenzentskom živote dostávam premiérovo. Poznám ich od čias „Human Waste“, počul som a počúvam od nich všetko, ale nepamätám sa, že by som o ich nahrávkach písal niekedy predtým. Vždy, keď bolo o čom a bolo aj kde, sa toho s nadšením ujal niekto iný, ako ešte väčší fanúšik.
Môj vzťah k tejto nespornej legende a pojmu z najväčších po počiatočnom nadšení – v roku 1991 brutálnejšia deathmetalová banda skrátka neexistovala – prešiel do štádia veľkého rešpektu, ale rezervovaného prístupu. Vedel som, že je to celé výborné, len mi celkom nebolo jasné, prečo to iní - zvlášť aktívni hudobníci na deathmetalovej scéne - žerú AŽ TAK.
Už v úvodných minútach vystúpenia SUFFOCATION na Brutal Assault 2007 som to všetko pochopil a newyorskí titani postúpili medzi najväčších favoritov.
Odpustím si tu historické exkurzy, obmedziac sa na konštatovanie, že keď sa v rokoch 1988 – 1990 SUFFOCATION dávali dokopy, asi sotva tušili, že postavia základy jednej podmnožiny brutal deathmetalového subžánru a budú v nej udávať tón v podstate doteraz a zrejme aj do budúcnosti. Mám samozrejme na mysli technický brutálny death metal. (Ešte raz, mamľasi - viete, ktorých sa to týka –, to, že kapela vznikla v roku 1990, vôbec neznamená, že hrá nejaký „old school“. Nakoniec, takýchto prípadov je viac, ani by som nemusel chodiť ďaleko.) SUFFOCATION sú jeho zakladateľmi a zároveň tými, ktorí dodnes vedú a nasledovníkom ukazujú, ako to má vyzerať.
Označenie technický, brutálny aj death metal si totiž treba zaslúžiť. Veľa skupín sa o hranie TBDM snaží, mnoho z nich úspešne, istá vetva scény SUFFOCATION niekedy až kopíruje. Vtedy, hlavne na ich nešťastie, sa ukáže, že SUFFOCATION môžu byť iba (aktuálne) Frank Mullen, Terrance Hobbs, Derek Boyer, Guy Marchais a Dave Culross.
Mimoriadne očakávaný materiál „Pinnacle Of Bedlam“ či „vrchol blázinca“ je v poradí len siedmym dlhohrajúcim albumov veľmajstrov. Dajme tomu, že je to aj kvôli niekoľkoročnej pauze, v prvom rade však platí, že kvalita, nie kvantita je to, o čo tu ide.
Tu a tam sa očakávania miešali s istými obavami. Bude Dave Culross adekvátnou náhradou za Mikea Smitha? Samozrejme, je to muž na svojom mieste. Ani mi tie obavy neprišli na mieste, Dave je bubenícka kapacita, v SUFFOCATION už hral v časoch „Despise The Sun“, vie, o čo v tej kapele ide a jej súčasné znenie zaujímavo oživil. Znie akosi priamočiarejšie, vniesol tu agresivitu a nasadenie z MALEVOLENT CREATION a HATE PLOW, a zároveň zachoval istú pre Mikea typickú ponurú hravosť či ako to nazvať.
Pokiaľ ide o to, ako sa so svojimi partmi vysporiada v súčasnosti veľmi zaneprázdnený Frank Mullen – s časom je na tom tak, že napríklad posledné európske turné za neho odspieval „náhradník“ z DECREPIT BIRTH –, tak tomuto pánovi vokalistovi možno jedine zatlieskať. Jeho absolútne nezameniteľný brutálny a zároveň precízne „vytieňovaný“ a zrozumiteľný vokál je tu v zásade na úrovni ťažko dosiahnuteľného vzoru.
Tak, ako priam vyhľadávam najzverskejšie BDM hlasové polohy, skladám pomyselný klobúk pred jeho v podstate umierneným, na pomery žánru priam kultivovaným a zároveň rešpekt vzbudzujúcim prejavom. Skoro by som povedal, že spomedzi BDM pažerákov, hodných označenia „vokalista“ skôr preto, že v prvom rade plnia funkciu ďalšieho plnohodnotného nástroja, on vyčnieva ako skutočný spevák. Popri tom je to stopercentný frontman, akých je na scéne tiež len niekoľko.
Dajme tomu, že v minulosti mal v SUFFOCATION dosť veľký skladateľský podiel práve odídenec Mike Smith. Ak si však niekto myslel, že bez neho to už nebude ono, má na „Pinnacle Of Bedlam“ desať dôkazov o tom, že sa mýlil. V prvej sekunde je vám jasné, že počúvate SUFFOCATION, skupinu, ktorú si s inou skrátka nepomýlite, pretože má svoj vysoko originálny štýl a typický zvuk.
Aktuálny album prináša desať lekcií o hraní kryštalicky čistého, brutálneho, technicky a kompozične prepracovaného death metalu, ktorý je mohutný, zdrvujúci, mnohovrstvový, a zároveň ľahko, príjemne vstrebateľný, hravý, energický a chytľavý. Precízne, zároveň s ľahkosťou a drajvom zahrané riffy, sóla, vyhrávky, kompozície, ktoré majú bohatú, ale jasnú štruktúru, hlavu a pätu, o tom to je.
Nepočúvate monolit, rozsekaný na desať kusov, ale desať štýlovo jednotných skladieb, kedy však každá má dostatok svojských momentov. A talent zložiť „hit“ je tu možno výraznejší ako v minulosti – ako príklad nech poslúži klipovka „As Grace Descends“, strhujúca, divoká, s nadupanou pasážou pripomínajúcou dokonca NAPALM DEATH v časoch, kedy skladali také kotle ako „The World Keeps Turning“.
Vizuálne spracovanie albumu budem kompletne vedieť posúdiť až potom, čo zo schránky vylovím originál CD, môžem ale povedať, že mne je ten motív so splodencom bohyne spravodlivosti a Cthulhu s apokalypsou v pozadí sympatický. Nejaké výplody o „deathcoreovom štýle“ by som fakt nebral vážne.
Tuto to môžem uzavrieť konštatovaním, že už druhý rok po sebe dávam desiatky hlavne skraja roku a prevažne „veteránom“, ktovie prečo. Nechcem si myslieť, že tí o dvadsať a možno viac rokov mladší hudobníci, ktorí dychtivo čakajú na to, kedy sa na tróne uvoľní kus miesta, na stvorenie poctivých vecí zatiaľ skrátka nemajú.
