Tu máme skupinu, o existencii ktorej som do minulého roka netušil a zrejme by mi to vydržalo, keby sa Ďuro Haríň nerozhodol vydať ju. Pritom nejde o nejakých ucháňov, v Brne začali v roku 2002, o dva roky nato vydali aj debutový album, ale roky 2006 – 2011, to už je pauza, aká sa prihodila nejednému takémuto hudobnému umeleckému kolektívu. Po novom fungujú povedzme osem rokov, rozrástla sa im diskografia a v auguste 2019 im tretí album vyšiel u Slovak Metal Army.
Osem skladieb, necelá polhodinka, všetko zabalené do farieb a tvarov šerosvitu a tieňov, záhadných, hmlistých, atmosféra na pohľad znepokojujúca, dajú sa vytušiť historky z hranice polosvetov živých i už neživých. Hudba zvláštna, tvrdá a zároveň éterická, plná svojských melódií, skoro veselých tónov a harmónií, prelievajúcich sa do zádumčivých, melancholických plôch i epických nálad. Skladby, ktoré po skladateľskej stránke niekedy pripomínajú skôr krátke soundtracky k príbehom než klasické pesničky, stavajú na mixovaní elementov hard rocku a metalu. Hard rock je tu často atmosférický, plný podivného v šere sa rozplývajúceho jasu, prechádza do ľahkej metalovej brízy a tam, kde sa pritlačí na pílu, počuť aj celkom svižný thrash.
Každá skladba je tu unikátnym nápevom, pričom záverečná je „výpravnosťou“ ešte o kus inde. Miestami do hry vstúpi až takmer „gotický“ pátos, čistý spev má viacero farieb, resp. odtieňov základného tónu a k drsnejšej polohe sa uchýli málokedy, hlavne vo výkrikoch a deklamáciách. Prednesu textov nechýba vášeň ani istá divadelnosť a hudba zaujme aj hráčskou živosťou a fantáziou. Nápady nie sú nijako šokujúco zložité alebo novátorské, počuť však, že hudobníci sú skúsení a cit pre kompozíciu im určite nie je cudzí. Pozoruhodne veľký priestor dostala basgitara a aj ho využíva, ani zďaleka nie je len podkladom pre gitarové figúry.
Silnou stránkou albumu „Přeludy“ sú takisto texty, plné obrazov z cintorínov, strašidelnou aurou opradených miest, kde smrť víťazí nad životom a podobne. Trochu ako „metalová Kytice“, plná odkazov na históriu aj na diela spisovateľov, ktorí boli majstrami podobných tém. Možno si spomenúť na Erbena, Morgensterna či E.A. Poea a album uzatvára vyslovene chytľavé a nadupané spracovanie starozákonného príbehu o prorokovi Jonášovi. Celkovo mám pocit, že vytiahnuť na svetlo týchto ponurých básnikov nebol zlý nápad.
