Po troch rokoch a mesiaci čelíme ďalšiemu masívnemu úniku radiácie z černobyľského sarkofágu. CYTOTOXIN pomocou uránu, plutónia a podobných materiálov namaľovali ďalších desať obrazov sveta počas jadrovej katastrofy aj po nej, apokalyptické a dystopické vízie, ktoré na rozdiel od rôznych desivých fantázií nemajú zase až tak ďaleko k tomu, aby sa stali realitou. Nemusí dôjsť k vojnovému konfliktu či teroristickej sabotáži, svetlo dňa nemusí „poladiť“ ani nedbalosť pri prevádzke. Stačí postaviť jadrové zariadenie v tektonicky nestabilnej oblasti a ocitneme sa v „zaujímavých časoch“, kedy si s mrnčaním „už toho máme po krk!“ budeme môcť viete čo.
Človek bude človeku vlkom, blížneho svojho bude milovať až tak, že si z neho niekde v podzemí uvarí obed a keď po možno rokoch z krytu vylezie, zistí, že príroda si opäť berie to, čo je jej a on je už ako druh nadbytočný. Podobný náčrt možnej budúcnosti je zabalený do vynikajúceho technického brutálneho death metalu, ktorý je pre toto kvinteto typický. CYTOTOXIN z nemeckého Chemnitzu sa na špičke žánru držia veľmi stabilne a navyše sa hudobne stále vyvíjajú. Skladby sú mimoriadne starostlivo vypracované, pracujú s variabilnými momentmi od „originovských“ náklepov, ktorých uctievaním sa skupina kedysi predrala na scénu, cez hutné nasekané alebo agresívne rýchle pasáže s bohato navrstvenými i kvíliacimi a pískajúcimi gitarami, až po vyslovene atmosférické momenty.
Tie tu nie sú novinkou, už predošlý album na ne bol bohatý, ale „Nuklearth“ bez zaváhania znesie označenie „technický brutálny atmosférický death metal“. Niekto, kto hľadá „zlo“ a „smrť“ u zahuhlaných spolkov stavajúcich skôr na obskúrnosti a lovení riffov vo vodách starých aj vyše tridsať rokov, tu bude lamentovať nad tým, že je tu „priveľa“ melódií, ja ale tlieskam, ak to niekto s melodikou vie, je to pridaná hodnota. Vyhrávky a bohatstvo sól je to, čo ma tu v kombinácii s extrémnosťou zabalenou do veľmi konkrétneho, súčasného, nie však plastového zvuku baví, na barbarskú brutalitu mám iné bandy.
CYTOTOXIN v zámere urobiť kompaktný, ale hudobne zdravo variabilný a prekvapujúci tech/BDM materiál zašli až tak ďaleko, že titulná skladba sa zaobíde bez frenetických temp. V jej náladovom, melodickom závere sa ozve staré dobré škrípanie dozimetra, prechádzajúce aj do inštrumentálky „Mors Temporis“, postavenej na klavíri a nasamplovaných zvukoch, ktorá nahrávku uzatvára. K CYTOTOXIN takisto patria dialógy v ruštine a angličtine a samozrejme brilantné Grimove vokály. Vždy brutálne, ale možno nie som sám, kto si všimol, že tam, kde ladí hĺbky klasického death metalu, znie trochu ako Jan-Chris de Koeijer. Aj toto robí z „Nuklearth“ album na jedenej strane správne súčasný a na strane druhej hlásiaci sa k odkazu géniov.
