Po relatívne dlhom čase, ktorý uplynul od vydania "Incipit Satan" prichádza ďalšia ozvena zla zo severu od pekelníkov GORGOROTH. Tí si veľa priaznivcov získali hlavne vydaním (kultového?) albumu "Destroyer" a tak aj moje očakávania sa niesli v tom, či bude "Twilight of the Idols" lepší ako spomínaný ničiteľ. Odpoveď sa pokúsim načrtnúť v nasledujúcich riadkoch.
Nik samozrejme nemohol očakávať od GORGOROTH, že vydajú iný album ako ten, ktorého základom bude čistý black. Avšak rozdiel medzi kapelou formátu GORGOROTH a obrovskej kope ďalších spolkov skôr parazitujúcich na odkaze starých kapiel a produkujúcich len kopu braku je ten, že GORGOROTH nachádzajú v sebe stále dostatok sily a invenčnosti a tak dokážu s pomocou "len" klasických nástrojov vytvoriť to, čo sa mnohým nedarí ani s použitím orchestrov, elektroniky a neviem akých monumentálnych prvkov a prázdnych póz. A to vytvoriť veľmi silné pôsobivé originálne dielo, ktoré pôsobí mrazivo chladne a extrémne zlovestne.
To by bola úplne najstručnejšia charakteristika súmraku idolov. Povedal by som však, že skutočnosť je ďaleko silnejšia a pôsobivejšia. To v plnej miere ukazuje už úvodný zásek. Jedná o zhudobnenie čírych pocitov temnoty, nenávisti, sily, žiadneho zľutovania. Tomuto cieľu je podriadená celá nahrávka. Neuveriteľne hutný zvuk gitár, ťažkotonážne riffy padajúce v klepačkových, ale zväčša skôr stredných až pochodových tempách s maximálnou intenzitou. Práve túto atmosféru podarilo do blackmetalovej surovosti previesť brilantne. Všetko je tam, kde má byť všetko sedí a zapadá do celku, ktorý vás zaručene roznesie na svojcih kopytách. GORGOROTH ukazujú, že black nie je živý len svetelnou rýchlosťou, ale hlavne surovosťou. Stačí si všimnúť vokál, častokrát vrstvený, prehnaný cez efekt, veľmi originálny a veľmi zverský. Kto si vypočuje záver druhej skladby plnej zasekávačiek a pomalých temp, keď v závere Ghaal doslova zreve:"Fire destruction and war" tak pochopí kde sú hranice. Pri počúvaní pochodovo temného, doslova hymnického úvodu "Exit through the Carved Stones" poukáže zas na to, ako sa dá do hudby vryť surovým spôsobom maximálna sila. Sila, extrému, extrémnej hudby. Kapele sa podarilo nezlyhať v žiadnom elemente a v každej skladbe prinášajú množstvo momentov, ktoré plne môžete pochopiť len pri sústredenom počúvaní tejto nahrávky. Nájdu sa aj chvíľky zvoľnenia a doslova zomierajúcich rytmov, aby vzápätí gitary pritlačili na pílu takým spôsobom, že sa ocitnete na brehoch samotného pekla, pri ohnivej rieke vrieskajúcich zmučených duší. Nenájdu sa tu síce žiadne exhibície, dokonca ani sóla, avšak riffy sú poskladané tak precízne a zaujímavo, že si to ani nevšimnete, pričom sú znásobené spomínaným zabijáckym zvukom. Je úplne zbytočné popisovať jednotlivé skladby, jednoducho to treba počuť. Jedná sa o materiál, ktorý sa vám dostane do uší viacmenej hneď.
Kritizovať veľmi niet čo. Snáď jedine záver, kde sa dočkáme už len akejsi psychedelickej exhibície neznámeho zvuku. Myslím, že by nikomu nechýbal keby tam ani nebol, avšak budiž. Možno pohľad na stopáž 32:28 sekúnd môže pripadať niekomu ako málo, ale verte mi, že tých 32 minút je akurát dosť a aj vďaka tomu nie je materiál nijako zbytočne natiahnutý. Pre priaznivcov klasického blacku je tento album jasná povinnosť, pre mnoho ďalších kapiel by to mala byť aspoň ukážka ako sa má hrať poriadny black bez vykrádania starých odkazov DARKTRHONE a podobne. Plný zásah...do čierneho...
