Kontroverzná formácia TIAMAT vedená charizmatickým Johanom Edlundom prichádza s úctyhodným ôsmym štúdiovým zásekom. Kedysi nekriticky oslavovaní hudobnými žurnalistami i poslucháčmi, korunovaní za PINK FLOYD-ov metalu, neskôr už len zatracovaní a vopred podceňovaní – rovnaký osud postihol už niekoľko kapiel, ktoré sa odvážili vymaniť z obmedzujúcej metalovej škatuľky. Nič nezmení ani nový album, hoci ide v porovnaní práve s rozporuplne prijatými „Skeleton Skeletron“ a najmä „Judas Christ“ o najvyzretejší a za posledné roky asi najlepší materiál.
„Prey“ obsahuje opäť vyrovnané skladby s prvkami typickými len pre TIAMAT. Album útočí typicky podmanivou tvrdosťou, príjemnými melódiami, čarovnou lyrikou a nechýba pôsobivá atmosféra. Prekvapí temnejšie vyznenie pod ktoré sa zrejme podpísal zrejme rozvod hlavného tvorivého mozgu J. Edlunda(ostatní sú totiž doslova a do písmena doprovodnou kapelou). Edlund napriek prítomnému smútku neskĺzava do uplakanej roviny, skôr uteká k temnejším motívom a symbolom. Prvá polovica albumu prináša viac osobnejšie témy a takmer úplne v nej chýba Edlundov charakteristický „evil“ ironický úškľabok – jednoducho tam preň nie je miesto. Úvodná hitovka „Cain“ sa dočkala aj pôsobivého vizuálneho spracovania. Predpokladaný rozvod rezonuje najviac v „Divided“(„The marriage has gone to my head, the wedding trumpets are dead…” alebo “I have to say, that all of this time, I waited for someone like you, you are my dream, you are my dream…”) a v asi najlepšej veci „Carry Your Cross And I’ll Carry Mine”. Kým ostatné skladby sa nesú v pomalom(nie nudnom) tempe, „Light In Extension“ prekvapí chytľavým rýchlejším nasadením. Titulná „Prey“(nie nepodobná „Do You Dream Of Me?“) by spolu s troma inštrumentálkami zase bez problémov zapadla do konceptu legendárneho „Wildhoney“.
Hitové ambície neskrýva ani strhujúca „Clovenhoof“, ktorá však v sebe má aj niečo znepokojujúce. V „Nihil“ si na pozadí hravej melódie Edlund neodpustí trefnú kritiku ku kresťanstvu, prípadne k náboženstvu všeobecne(„The loosers are the winners, the saints are the sinners,..., God is no forgiver, he demands and you deliver...“) a zavŕši to v poslednej „The Pentagram“ obsahujúcej Crowleyho text s výbornou pointou. Po hudobnej stránke všetko presne v duchu jeho dávnejšieho vyhlásenia, že na to, aby vyznel zle a agresívne, nemusí na plné hrdlo beštiálne vrieskať. Album obsahuje aj dátovú stopu s klipom ku „Cain“, spolu s „the making of“ a niekoľko wallpaperov. Trochu rozpačito pôsobí inak vydarený screensaver, ktorý vás prevedie diskografiou kapely, pretože neobsahuje death metalový debut „Sumerian Cry“, pričom na rôzne mini cd, single a live album nahraný v Izraeli sa nezabudlo. Úprava bookletu, zvuk a vôbec samotný album je takmer dokonalý. Ak by som chcel byť zákerný, TIAMAT možno vytknúť ovplyvnenie trebárs takými SISTERS OF MERCY(niekde medzi „Floodland“ a „Vision Thing“), alebo niektoré polohy obsahujúce sladidlo, ktoré s obľubou(a nadmerne) používa fínske fifipierko HIM.
V každom prípade sa posledné Edlundove dielko výborne počúva a prípadné nedostatky treba hľadať cez výkonný mikroskop. Kultový štatút „Wildhoney“ pre zadubenosť tzv. metalistov donekonečna nostalgicky čakajúcich jeho druhé pokračovanie „Prey“ nikdy nedosiahne. Pritom v mnohých ohľadoch je „Prey“ albumom rovnako dokonalým, bez tej trochy naivity, ktorú možno niektorým songom na „Wildhoney“ objektívne vytknúť. Albumom dospelým, osobným, temnejším a vôbec celkovo lepším. NAJLEPŠÍM!
