Otvorte brány pekla! Vojská satana do zbrane! Mŕtvi povstanú z hrobov, aby zničili život...satanove kopyto vyryje hlboké brázdy do tváre trápenej zeme, kostoly ľahnú popolom a vládca temnôt zasadne na svoj trón. Pravoverní Mystického Kruhu budú stáť po jeho boku...a my ostatní chudáci budeme ich večnými otrokmi...budíček!!!
Áno presne ten by členovia MYSTIC CIRCLE potrebovali, budíček v podobe nejakého mocného úderu do oblasti lebečnej, snáď by im to niečo prinieslo. Neviem pochopiť ako môžu prísť s materiálom, akým opäť raz prichádzajú. Iste väčšina čitateľov oboznámená s tvorbou týchto nemcov môže prestať čítať a ísť robiť niečo užitočnejšie. Ostatným tvrdohlavci sa môžu spolu so mnou pretrápiť nasledujúcimi riadkami až k šokujúcemu verdiktu.
Nazvať tento album melodickým blackom je pomaly urážka melodického blackmetalu. Skúsim však znova naznačiť čo na albume nebudete počuť, pretože dúfam, že potencionálnych záujemcov o tento brak odradím. MYSTIC CIRCLE sa pokúsili o majestatny a siĺný zvuk v prvom rade, lenže to sa v prvom rade hneď nepodarilo a zvuk má síce tendencie byť hutný, ale často je skôr len prebudený...musím uznať, že tak na dvoch troch miestach albumu možno aj prekvapí, lež to je dosť málo. Skladby opäť nemusím popisovať, pretože sú melodicky jednoduché s využitím množstva drevných a vykradnutých thrash metalových postupov rovnako na druhej strane typických blackových bzučivých (nízky-vysoký tón) sól. Zúfalá melodika, ktorá omrzí tak po piatich minutách počúvania. Vo všetkých skladbách je to v podstate rovnaké, nejaké tvrdé heavy a thrash riffy, blacková klepačka, „sólo", satan satan, satan blackovým škrekotom a ideme ďalej. Nesmiem zabudnúť na to, že skoro všetky riffy vám budú pripadať také, akoby ste ich už niekde počuli... Zvláštym fenoménom u tejto bandy je to, že na každom albe sú lepšie bicie. Výraznou zmenou je tiež fakt, že v skladbách sa už temer nenachádzajú klávesy, nie je to síce plus, ale tie trojtónové jednoprstovky mi nechýbajú. Pripočítajme si k tomu ešte infantilnú satanistickú „lyriku“ (uff tak toto bolelo, nazvať tieto výplody lyrikou). Tri body, ktoré svietia pri hodnotení tohto albumu sú preň až dosť veľa...keby nebolo jednej skladby, ktorá to vytiahla a to celkom príjemne jednoduchá a rytmická „Wings Of Death“ naspievaná prevažne ženským vokálom a paradoxne aj s primitívnymi kávesmi, ktoré sa tuto výnimočne hodia. Opäť tú dobrosť treba brať dosť s rezervou, ale na pomery albumu je to najsviežejší kúsok, ktorý sa dá aj vypočuť...Musím spomenúť ešte pseudointrá, ktoré by sa možno hodili k nejakému Céčkovému horroru a keby boli vyšli v roku 1993 tak by som povedal, že sú obstojné. Plusom je tiež krátka stopáž albumu a snáď zopár dobrých nápadov utopených v kope braku.
A šokujúci záver? Myslím, že tákáto hudba skutočne privolá sa(n)tanove vojsko, ktoré rodzrví v prvom rade takýchto umelcov a dožičí svetu pokoj.
