Na úvod by bolo možno vhodné zadefinovať, čo je to kult. Slovo kult sa v súvislosti s hudobnými formáciami zvykne používať v dvoch základných prípadoch. Prvým je kapela typu MAYHEM, ktorej označenie kult prischol viac zásluhou primitívnych pubertálnych a celkovo pochybných výčinov než hudbou (kultový status „De Mysteriis...“ ). No a potom tu máme kapely, ktoré sa stali kultovými predovšetkým hudbou, brutálne otvorenými osobnými textami a príkladnými vzťahmi s fanúšikmi, nezadajúc si tak nič s klíšé manierami veľkých rockových hviezd. Do tejto kategórie celkom určite patrí newyorská banda LIFE OF AGONY. Do histórie sa nezmazateľne zapísali predovšetkým revolučnou emo hc/crossover/metalovou klasikou všetkých čias -- koncepčným albumom „River Runs Red“ z roku 1993. Nasledovali ešte dva štúdiové počiny („Ugly“ --1995, „Soul Searching Sun“ --1997) predstavujúce vždy výrazný posun vo výraze k väčšej jemnosti a infekčnej nákazlivosti, pričom zastúpenie autentických emócií a typických melódií zostalo nezmenené. Práve preto zástupy fanúšikov LIFE OF AGONY stále narastali aj napriek výrazným rozdielom medzi jednotlivými nahrávkami.
Niektoré sny sa občas stávajú skutočnosťou a po šiestich rokoch od vtedy definitívneho rozpadu obnovili LIFE OF AGONY činnosť a hneď v pôvodnej zostave s navrátilcom Salom Abruscatom za bicími a neodmysliteľným charizmatickým vokalistom Keithom Caputom -- ten si zbalil kufre po albume „Soul Searching Sun“ a kapela skúšala šťastie s Whitfieldom Craneom, bývalým spevákom kedysi módnej tlupy UGLY KID JOE. Hoci z PRO-PAIN po albume „Content Under Pressure“ odídený náhradník Sala Abruscata Dan Richardson (nabúchal „Soul Searching Sun“) a podľa očitých svedkov aj spomínaný Whitfield boli plnohodnotnými náhradami, pár mesiacov po odchode Keitha kapela ukončila činnosť. Definitívnou bodkou za kariérou bola ešte kompilácia rarít z ranných demáčov, B-strán singlov, nikdy nevydaných skladieb a geniálnych cover verzií (treba spomenúť všetky tri: „Redemption Song“ od BOBA MARLEYHO, „Tangerine“ od LED ZEPPELIN a „March Of The S.O.D./Sargent D.“ z dielne old-school harcovníkov S.O.D.) pod názvom „1989-1999“ a hlavne po náladovej stránke vydarený záznam koncertu „Unplugged At Lowlands Festival ´97“ opäť obohatený o zopár bonusov. Nasledovali dlhé roky mlčania, počas ktorých sa sólovo trochu presadil Keith Caputo s albumom „Died Laughing“ v roku 2000, obsahujúci pomerne úspešný singel „Selfish“ a dotiahol to až na predskakovanie COLDPLAY a TRAVIS. Projekty ostatných členov (AMONG THIEVES a STEREOMUD), neraz spriahnutými s významnými postavami US HC scény z kapiel ako STUCK MOJO, AGNOSTIC FRONT, MADBALL, SPUDMONSTERS, BIOHAZARD nezaznamenali výraznejší úspech.
Koncom roka 2002 ako blesk z čistého neba preletela hudobnými servermi flashovka, že LIFE OF AGONY odohrajú dva koncerty 3. a 4. januára 2003 v známom klube Irving Plaza v NY. Nasledovala ďalšia flashovka -- oba koncerty boli beznádejne sold-out po 20-tich minútach (schválne -- za aký čas sa vypredal comeback koncert MAYHEM s Maniacom???). DVD „River Runs Again Live 2003“ zachytáva práve atmosféru týchto dvoch túžobne očakávaných koncertov.
LIFE OF AGONY nastupujú pomerne razantne v podobe dvoch skladieb z úvodu obľúbeného debutu -- krátka a intezívna titulná hymna „River Runs Red, striedaná „This Time". Ľudia okamžite reagujú na prvé verše „River Runs Red" („I got the razor at my wrist, ´cause I can´t resist...“ ), spievajú s spolu s kapelou a pred pódiom prebieha totálny stage diving. Caputo zdraví fans a koncert pokračuje opäť obľúbenou vecou „Other Side Of The River“ , tentokrát z dvojky „Ugly“ a nasadenie kapely sa míňa účinkom, keď Caputo absolútne nezvláda gradujúci a náročný záver skladby. Jeho hlasová indisponovanosť je počuteľná predovšetkým na skladbách zaznamenaných 4. januára, väčšinu času však svoje partie zvláda bez väčších problémov. „I know my days are numbered...“ , song „I Regret“ z „Ugly“ a ide sa ďalej. Jednu z ich najlepších skladieb vôbec -- „Weeds“, ktorá svojho času takmer pomohla preraziť aj do komerčných rádií, televíznych staníc (nebyť Keithovho náhleho odchodu a krátko potom rozpadu kapely), zvláda Keith bez väčších problémov. Nasledujú zase na striedačku „Ugly“ /„Soul Searching Sun“ , konkrétne „Seasons“ a „Hope“ . Zaujímavé, pretože obe otvárajú albumy z ktorých pochádzajú. Najväčší ohlas majú vzhľadom na miesto konania koncertu veci z debutu „River Runs Red“ a fans by „Method Of Groove“ odspievali od slova do slova aj sami. Na tvári inak vždy nenápadného a utiahnutého Alana Roberta (tvorí väčšinu hudby) sa objavuje neskrývaná radosť. Inak ide pre Alana a Joeyho o jednu z mála príležitostí zaspievať si spolu s Keithom. „This song goes to my dead mother...“ -- Keith sa do „How It Would Be“ vloží celý a minimálne polovicu skladby odspieva dole pod pódiom pred fanúšikmi. Počas songu sa na tvári Joeyho Z objavujú skutočné a nepredstierané slzy (je Keithov bratranec) a neskôr som pochopil prečo. Nasleduje „Bad Seed“ z „River Runs Red“ odrážajúca pocity frustrácie, nepochopenia, skladba nachádza výrazný ohlas a dav skanduje „LOA!“. „Heroin Dreams“ som vždy považoval za menej vydarenú vec, balansujúcu na hrane umelého klišé, avšak z Joeyho krátkeho intermezza sa dozvedám, že Keithovi toho roku zomrel aj otec a hlavnú úlohu hral práve heroín. A práve to je to, čo robí LIFE OF AGONY kapelu výnimočnú spomedzi množstva iných. Žiadne rozprávky o drakoch a rytieroch, politické témy (napriek koreňom v HC) či úchylnosti, ale skutočný život, osobné skúsenosti, pocity a banálne zážitky ako napríklad sklamanie v láske, ktoré si filtrujú práve hudbou a vkladajú do vlastných skladieb, aby tak pomohli nielen sebe, ale možno vlastným fanúšikom a potencionálnym poslucháčom, ktorí tak nájdu vždy niečo pre seba. Úspešne sa pritom vyhli umelosti a patetickosti, pričom nielen pôsobia, ale aj sú skutočne úplne prirodzení. Trochu napätú atmosféru ukľudňuje LED ZEPPELIN-om inšpirovaná záležitosť „Tangerine“. Mimochodom Keithove pohyby počas koncertu trochu kopírujú pódiový prejav Planta. „Lost At 22“ z „Ugly“ je ďalšia vec, s ktorou sa dá ľahko stotožniť, obzvlášť ak máte práve 22 rokov ako ja. Dojímavá „My Mind Is Dangerous“ znie snáď ešte lepšie ako albumová verzia, jednoducho nádhera a nenachádzam slová. Na rad prichádza „Let´s Pretend“ , teda opäť veľmi osobná záležitosť a Caputova spomienka na mŕtvu mamu, kedy ostatní nechávajú na pódiu z pochopiteľných dôvodov len Keitha so španielkou. Všetko vyzerá nádejne, ľudia spievajú spolu s ním, lenže Keith mení tempo spevu a občas netrafí správne pražce a akordy. „Let´s Pretend“ si podľa môjho názoru mohol najskôr lepšie nacvičiť, ale možno robia svoje aj jeho nezvládnuté emócie. Prvý večer pre technické problémy odohrali plne elektrifikovanú verziu a na DVD mohla byť radšej umiestnená práve táto verzia. Navyše ma pri spomienke na verziu „Let´s Pretend“ z „Unplugged At The Lowlands Festival ´97“ vždy zamrazí a toto prevedenie ma sklamalo. Záver koncertu už tvoria výlučne veci z „River Runs Red“, kapela a hlavne Keithov hlas už nesie známky úplného vyčerpania. Pre úplnosť ide o „Underground“, „My Eyes“ a „Through And Through“, ku ktorej kapela natočila aj videoklip.
DVD ešte neodmysliteľne obsahuje aj niečo navyše a celkom dobrý dojem robí interview s kapelou, kedy všetci pôvodní členovia hovoria, čo majú na srdci o začiatkoch kapely a všetkých spoločne strávených rokoch i súčasnosti, dojmoch z comebackového koncertu pričom nezabudnú načrtnúť blízku budúcnosť (na v súčasnosti prebiehajúcom turné už zahrali štyri nové songy a Joey v jednom rozhovore prezradil aj prípravu nového albumu niekde na prelome 2004/2005). Všetko je výborne skombinované s mnohými raritnými zábermi z archívu kapely. Obzvlášť pôsobivé sú zábery z druhého koncertu LOA na Dynamo Open Air na masu 120000 ľudí hypnotizujúco skákajúcu do rytmu, vrátane komentárov chalanov, ako to vtedy na nich zapôsobilo. Pozorné oko znalca zachytí aj unikátne zábery Josha Silvera z TYPE O NEGATIVE s bradou a okuliarmi. Znalci tiež čo-to vedia o jeho podiele na úspechu kapely. Samozrejmosťou sú ešte biografia kapely a niekoľko fotografií z koncertu.
Ako úplný LOA fanatik si dovolím zopár prejavov nespokojnosti (ktoré však vám ostatným určite nebudú pripadať dôležité). Za prvé, vôbec by ma nenahnevala prítomnosť videa napríklad k „Through And Through“. Po druhé mne osobne chýbali napríklad deprimujúce pecky z „Ugly“ ako „Unstable“ (tak drastický a úprimný text môže napísať len sám život -- treba vidieť), či krátka ale intenzívna „Fears“ a z debutu napríklad finálna „The Stain Remains“. Za tretie, možno je to prestrihmi, ale kapela pôsobí medzi skladbami trochu chladne, až s odstupom a Keith hovorí len výnimočne, čo je v ostrom protiklade s už spomínaným unplugged albumom. A posledná vec: nič proti NYC a plne chápem dôvody zvolenej lokácie, ale koncert pre natáčanie DVD mohol byť kľudne v Holandsku, alebo Nemecku, kde má kapela tradične široké publikum, ktoré na ich koncertoch aj dáva o sebe patrične vedieť.
Zaujímavosťou je zvuk, ktorý údajne nebol prikrášľovaný v štúdiu a tak pozorne ucho zachytí aj drobné omeškania, chyby, ktoré len umocňujú pocit autentickosti. Pestrosť osvetlenia je dostatočná (dominujú odtiene modrej a červenej podľa bookletu debutu) a jednoduché kulisy, či pomerne malé pódium, nie sú v prípade LOA podstatné. Žiadne herecké výkony a show, len pot, poctivá a úprimná muzika od štvorice hudobníkov sústrediacich sa len na hudbu a fanúšikov. Úplne nepochopiteľná je fantastická zohranosť celej kapely, zvlášť ak v tejto zostave nehrali nejakých 7-8 rokov a obzvlášť ak pred prvým koncertom 3. januára mali len šesť dní na skúšanie (vrátane vianočných sviatkov a pod.). „River Runs Again“ si môžete zakúpiť okrem formátu DVD aj na dvoj-CD, prípadne trochu netypicky aj v podozrivej limitke obsahujúcej DVD i dvoj-CD. Na dvoj-CD sú navyše umiestnené aj ukážky z tvorby kapiel všetkých členov, vzniknutých po rozpade LOA.
„...We may have never been a platinum selling act or the biggest band in the world, but we always felt, that we made a big difference in the lives of the people that listened and understood our music. To us, that emotional impact is priceless and goes away beyond any kind of material award that record sales could ever give you...“ . LIFE OF AGONY sú teda späť, veď čo by to bol za život bez bolesti?
