Konečne. Určite ste dodnes nezabudli na živelné vystúpenie, ktoré kedysi vtedy mladí PEARL JAM predviedli pre akustickú live reláciu MTV Unplugged. Po množstve rôznych koncertných albumov a po poslednom turné aj rane pod pás všetkým zberateľom (ale aj pirátom dlhoročne tlačiacim bootlegy pochybnej zvukovej kvality) v podobe vydania oficiálneho záznamu z každého odohraného koncertu tu je konečne vydanie kompenzujúce absenciu dodnes oficiálne nevydaného unplugged vystúpenia.
Dvojalbum záznamu živého vystúpenia „Live At Benaroya Hall“ je špeciálnym hneď z niekoľkých dôvodov. Koncert bol charitatívnou akciou na podporu činnosti jednej z množstva organizácií (pre kompletný zoznam odporúčam pozrieť oficiálnu stránku kapely), ktorú PEARL JAM rôznym spôsobom podporujú -- Youth Care, starajúcej sa o mladých žijúcich na ulici. Ak teda zakúpite toto CD, časť peňazí pôjde aj tejto organizácii.
Zvyšné exkluzívne atribúty sa už týkajú výsostne hudby. V prvom rade ide o dychberúci koncert s výlučne akustickým prevedením všetkých odohraných skladieb. Že sú kapelou schopnou poradiť si s odlišným prevedením vlastných kompozícií dokázali PEARL JAM už na spomínanom, doslova kultovom, Unplugged vystúpení. Pomaly o pätnásť rokov neskôr je výsledný efekt pochopiteľne snáď ešte dokonalejší. Mladícku energiu nahradila rozvážnosť a pokoj sálajúci z útrob 2CD. Možno preto z koncertu cítiť silnú dávku melanchólie a jemného smútku, ktorá je v ostrom protiklade s gradujúcimi pasážami obsahujúcimi individuálne alebo celoskupinové úlety do improvizácií, v skladbách ako koncertnú verziu „Calling Elvis“ od DIRE STRAITS vzdialene evokujúca úvodná vec „Of The Girl“, Cobainovi venovaná nesmrteľná klasika „Immortality“, alebo tiež zaujímavo pozmenená „Daughter“ (jediný prítomný zástupca „Vs.“). Oživením sú určite prekvapivé zaradenie rezkej „Lukin“ a chytľavého coveru „25 Minutes To Go“ z archívu Johnyho Casha. Kostru albumu tvorí okrem zopár ďalších, neuveriteľne odohraných klasík typu „Black“, „Off He Goes“ či tradičný prídavok „Yellow Ledbetter“, zástup menej známych a v koncertných tracklistoch málo frekventovaných vecí prevažne pokľudného razenia. Medzi absolútne vrcholy patrí z prvého disku bezkonkurenčne skladba „Man Of The Hour“ uzatvárajúca film „Big Fish“ a notoricky známa „Immortality“. Úplne najpôsobivejšie sú veci z druhého CD: postupne sa rozbaľujúca „Parting Ways“, povznášajúca „Down“. V „Can’t Keep“ (úvodné otrasy z „Riot Act“) a „Dead Man“ datujúcej sa do obdobia tvorby soundtracku k filmu „Dead Man Walking“ dostáva sólo sám Vedder s gitarou a hlavne v „Dead Man“ ide jeho „I’m a dead man walking, dead man talking...“ hlboko pod kožu (počas väčšiny skladby je v sále mrazivé ticho) a obe skladby nesú v sebe niečo dojímavo pokorné, až duchovné. PEARL JAM sa vyhrali aj s náladou „Black“, obohatenou aj o veľmi vkusný klavír, čo prítomne skvelé publikum dávajúce o sebe patrične vedieť pri každej príležitosti, ako sa na koncerte patrí, ocenilo odspievaním tej najpôsobivejšej záverečnej časti: „I know someday you’ll have a beautiful life, I know you’ll be a star. In somebody else’s sky, but why? Why, why can’t it be, why can’t it be mine?“. Celú kolekciu vlastných skladieb dopĺňajú ešte rovnako skvelé covery, okrem spominaného Casha príde aj na angažovanú a aktuálnu „Masters Of War“ z repertoáru Boba Dylana, „I Believe In Miracles“ od Ramones a „Crazy Mary“, patriacu Victorii Williams.
Prevládajúcu melanchóliu kompenzuje Vedder zlatými hláškami a príhodami, najmä keď viac ako samotná pointa je komická jeho neschopnosť povedať súvislú vetu bez toho, aby sa mu nedoplietol jazyk. Vedderove problémy hovoriť pred väčším počtom cudzích ľudí so známe už dávno -- raz takto vybuchol na jednom z podujatí Grammy pri ďakovnej reči po prevzatí ceny.
Čo dodať na záver? Snáď len u koncertných albumov dôležitú informáciu o tom, že tento záznam ma okrem obsahu aj výborný zvuk. PEARL JAM stále vydávajú výborné albumy, ale aj z tohto živého záznamu počuť, kam táto kapela patrí.
