Na začiatok ujasnenie pojmov: ULVER nie sú, ani nikdy neboli avantgardou, predvojom nového štýlu, apoštolmi budúcnosti (metalovej) hudby. „Nattens Madrigal“ len korunoval éru čistého, hrubého blackmetalu, monumentálny „blakeovský“ dvojalbum neprekročil hranice vtedy úzkeho okruhu znalcov, odpálenie elektronickej éry na kovovej scéne spôsobilo šok, ale mimo nej len slabé čľupnutie do vody. Väčší ohlas Garmovi a jeho dvom kolegom priniesol až ponor do vôd filmovej hudby, poprvýkrát v kariére sa Vlci nebezpečne dotkli mainstreamu.
A zrazu prišlo „Blood Inside“, prvý ničím nezviazaný dlhohrajúci autorský počin od „Perdition City“, starého päť rokov. Návrat ku gitarám, k tradičnej forme „normálnej kapely“ a hlavne návrat k spevu predznamenalo už vydarené EP „A Quick Fix Of Melancholy“, ktoré ULVER naladilo na červeno-bielu lekársku vlnu, doplnenú na novinke o až prekvapujúco silný religiózny podtext. „Hearts album“, ako sa o „krvi vovnútri“ šepkalo počas príprav, je však v mnohom kontroverzným dielom.
Priznaná a obsadením Ronana Chrisa Murphyho (spolupráca s KING CRIMSON, Stevom Morsom, Terrym Bozziom, Tony Levinom) do role koproducenta podčiarknutá snaha vyseknúť poklonu experimentálnym sedemdesiatym ro(c)kom sa na CD výrazne podpísala. Organ (dokonca priama citácia Bacha), sóla, exaltovaný výškový spev, chvíľkové reminiscencie na soundtracky k tridsať rokov starým filmom... a nápis „Viva Megalomania“ v booklete, ktorý to celé šmahom ruky zhodí. „Blood Inside“ je preplácaný cirkusový gýč, ale baví. Ťažko odhadovať, koľko z tejto opulentnej zvukovej hostiny bolo myslenej vážne. Gradovaný záver „Dressed In Black“, „It Is Not Sound“ doplnená vynikajúcim klipom, a capella finále „Blinded By Blood“, predošlú tvorbu pripomínajúci koniec albumu v podobe „Your Call“ a „Operator“, či jednotlivé čriepky porozhadzované po celej „platňovej“ trištrvrtehodine trvania dosky sú úžasné. Často sa však natíska otázka, či tá „oslava megalomanie“ nebola až príliš bujará – občas sú nápady cez seba pohádzané doslova bez ladu a skladu. Poprvýkrát mi miestami vadí Ryggov spev (po zvukovej stránke asi najslabšia súčiastka), zbytočne vrstvený, zbytočne nápadný. Päť rokov a pekných pár hodín materiálu bez artikulovaného ľudského hlasu tuším na Garmovi zanechalo prisilnú stopu.
„Blood Inside“ je ambiciózny album so skvelým obsadením. Gitarové party si rozdelili Håvard Jørgensen (jeden zo strojcov mrazivého čierneho víru z „Nattens Madrigal“) a Mike Keneally („Zappov gitarista“), svoj hlas pridala Maja Ratkje z jedného z najrešpektovanejších súčasných labelov Rune Grammofon, svoje ovečky k Vlkom pripustili aj šéfovia Ninja Tune či Cryptogrammophone, všetko stálic na kvadrante vydavateľského neba vyhradenom fajnšmekrom. Napriek tomu nie vždy, keď sa veľmi chce, tak sa výsledok vydarí adekvátne...
ULVER hľadajú, a aj keď vždy nenachádzajú, vyberajú si sympaticky nové cestičky, minimálne v ich vlastnom mikrosvete. Stále sa naštastie nedostali do štádia sebavykrádania, ktoré spoľahlivo zaškrtí každý talent. „Blood Inside“ ma po pár mesiacoch v ušiach baví stále, a možno stále viac a viac. Ale verím, že táto trojica hrobárov z Osla má ešte rezervy. Som zvedavý.
