Máte radi GRAVE DIGGER, ale unavuje vás to ich neustále prešľapovanie na mieste? Túžite po vzletných melódiách, sviežich zboroch a modernom sounde?
V tom prípad vám ponúkame novinku švédskych SABATON, ktorú možno zásluhou podobnosti vokálu prirovnať k povestným hrobárom.
Novodobí Vikingovia sa rútia na európske hudobné trhy so svojim debutom „Primo Victoria“. Nejedná sa ale o debut v pravom zmysle slova. Aktuálnemu počinu mal totiž predchádzať album “Metalizer“, pripravovaný v roku 2002 pre istý taliansky label. Ten však nikdy neuzrel svetlo svetla, a tak sa horda bojovníkov rozhodla vziať všetko do svojich rúk a vydať opus pod vlastným velením.
Nájazdová vlna SABATON sa prehnala územím od Ruska cez Čierne more na Blízky Východ, zasiahla časť západnej Európy a rozbila sa až na brehoch Stredozemného mora.
Mládenci na hodinách histórie nespali na ušiach a čo-to, obzvlášť z vojnových ťažení a významných bitiek, sa na nich nalepilo. Téma to v tvrdej hudbe obľúbené, veď nie až tak dávno sa v podobnej vzhliadli amíci ICED EARTH na svojej doske “The Glorious Burden“.
Podľa hesla „v jednoduchosti je krása“ sa SABATON nepúšťajú do zbytočných hudobných exhibícii, a na ploche deviatich kompozícií ponúkajú nekomplikovaný, rokmi overený úderný power-heavy metal so zaľúbením v strednom tempe.
Opus otvára deň „D“, vylodenie spojencov v Normandii, v podobe titulnej „Primo Victoria“. Chytľavá, heavy vec, ktorej dominujú huronské bojové zbory a večne obľúbené koňo- rytmy.
Len v mierne zrýchlenom tempe pokračuje „Reign Of Terror“. Z ďalších bojových epopejí spomeňme „Panzer Battalion“, šesťdňovú vojnu na Blízkom Východe evokujúcu „Counterstrike“, alebo „Stalingrad“, ktorá kvôli hudobnému minimalizmu (song je postavený prakticky iba na dvoch riffoch) a rozvláčnosti trochu nudí. Úvod symfonicko-klávesové eseje „Wolfpack“ na chvíľu pripomenie kapelku U96 a skladbu „Das Boot“. Krátka, a o to ráznejšia „Into The Fire“ zas predstaví SABATON v až rádiovo-hitovej polohe. Z celkového konceptu sa vymyká až posledná akcepťácka „Metal Machine“, akási pocta metalovej hudbe.
Napriek relatívne nízkemu veku členov (medzi 21 a 24) pôsobí dielo vyzreto a na vysokej profi úrovni. Niečo malo by sa dalo vytknúť textovej zložke, ktorej občas chýba dávka umeleckého pohľadu, a slová tak vyznievajú len ako suché konštatovanie historických faktov.
Frontman Joakim sa svojím hustým chrapákom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Joe Cocker, neobmedzuje len na fádne vyštekávanie fráz, ale tvorí nádherné vokálne linky podporované „rhapsody“ zbormi.
Klávesy sú použité veľmi decentne, slúžia skôr na dotvorenie epickosti konečného soundu. Miestami má ich zvuk zvláštny pieskový efekt, čo vyvoláva dojem, že nahrávka šumí. Masívna hradba gitár však dáva poznať, že tvorba Švédov je postavená na silných nosných riffoch, nekompromisných vyhrávkach a účelných sólach. Jednotlivé songy sú melodické a veľmi heavy vďaka čomu celok vyznieva energicky, s patričnou dávkou brutálnosti.
