Intro „Nemota“ zdĺhavo prináša hlasitostnú gradáciu prekrývajúcich sa loopov rečnenia slovenských politikov, ktoré našťastie vyvrcholí vcelku originálne, namiesto toho, aby prvému dojmu z materiálu vtesnali vlastnú nepríťažlivosť. Pardon, druhému dojmu, obal dema skupiny NEMOTA je totiž jeden z najhorších, aké som kedy videl a to je najmä od metalového recenzenta o to horšie hodnotenie. Našťastie po hudobnej stránke dáva kapela zabudnúť na nešťastný vizuál a tak tých necelých dvadsať tisíc nevkusných pixelov naľavo je takmer všetko, čo na recenzovanom materiáli hodlám kritizovať.
Druhý track „Nemota“ otvára stavidlá zaujímavého a mnohorozmerného crossoveru, ktorý rovnako nepravidelne ako doby strieda nálady vykreslené vždy veľmi vyváženým množstvom rytmickej údernosti na jednej strane, či originálnej melodiky na strane druhej. Nie je to však len o popisných kontrastoch, schopnosť NEMOTY aranžovať svoje múzy presahuje demáčové hranice a má drvivý podiel na vysokom hodnotení tohto počinu. Tretia „69“ pokračuje v rytmickej roztopašnosti, kvality skupiny sa tu predvádzajú vo svojej vrcholnej forme, po pár posluchoch sa dá zvyknuť aj na príliš riedky drive zbustrovaných gitár, ktorý ich málinko oberá o údernosť, naservírovanú nekompromisnými riffmi. Úvod skladby „Druhý príchod“ je až na frázovanie vokalistu reminiscenciou na SYSTEM OF A DOWN, ktorý je popri KORN či FANTOMAS istotne jednou z obľúbených kapiel hudobníkov. Skupina sa v poslednom tracku svojho dema istotne rozhodla ukázať čo najviac, svoje miesto tu dostanú opakujúce sa pasáže, jednorazové inštrumentálne onanie, oddychová pasáž, no takisto viac, či menej úspešne pospájané gradujúce, kontrastné, či len tak nadväzujúce momenty.
Pri demách treba často ospravedlňovať nadhodnotenie, tento krát však na to nie som odkázaný. Perfektný hudobný dojem mierne kazí len prílišná angažovanosť textov (vec vkusu) a nevyrovnané výkony vokalistu (objektívny fakt). Ven Unaven je skvelý frázovač, no vyspievanosť a miestami aj vyladenosť treba ešte trochu zdokonaliť. Nemám čo dodať, ak sa na regulárnom albume podarí natiahnuť playtime bez straty kvality a bude ho sprevádzať menej monštruózny obal, začnem si o slovenskej scéne myslieť, že na nej máme konečne osobnosti schopné vytiahnuť ju zo sračiek.
