To, že nemý film Friedricha Wilhelma Murnaua Nosferatu, natočený v roku 1922, je kultom a praotcom snáď celého hororového žánru, nie je nutné zdôrazňovať. Nie je prekvapujúce, že o „soundtrack“ k tomuto filmu sa pokúšalo nemálo umelcov, ani v našich končinách tomu nebolo inak. Napriek tomu fakt, že o hudobný doprovod k „symfónii hrôzy“ sa pokúsili DG 307 istým prekvapením je. Charizmatický básnik Pavel Zajíček, duša skupiny a jedna z ikon undergroundu z dôb komunistického závalu to vysvetľuje s úsmevom – jeho osobný vzťah k upírovi Nosferatu, daný nemalou fyzickou podobnosťou, a malé prispenie náhody sú vysvetlením motivácie vedúcej k vytvoreniu tohto predstavenia.
Prvé vypočutie živého záznamu nahratého na sklonku roku 2004 v kine Světozor zaskočí; miesto ponurej sláčikovej atmosféry, ktorú DG 307 na svojich doskách dokázali vykúzliť, je „Nosferatu“ postavený na rytmickom spodku dominovanom basgitarou Ota Sukovského. Melódie v podaní huslí a violončela sú len útržkovité, nezriedka je ich funkcia viac zvukomalebná ako nosná. Deklamácia voľne preložených originálnych titulkov k filmu v podaní Pavla Zajíčka je vytrhnutá z väzby s obrazom nekompletná a necháva veľký priestor na nezodpovedané otázky, zvlášť pre filmom nepoznamenaného poslucháča. Kľúčom k tejto nahrávke je zhliadnutie jej živého prevedenia, doprevádzajúceho projekciu Murnauovho „prahororu“. Kým bublajúca rytmika má v popisných pasážach len ilustračnú rolu, v najsilnejších momentoch furioso jednoliatej zvukovej masy doslova pribíja diváka do stoličky a spolu s uhrančivým Zajíčkovým prednesom dokonale eliminuje handicap nemého filmu.
Adaptácia „Nosferatu“ je umelecky ambicóznym a po zásluhe úspešným projektom. Pripravuje sa „performance“ vo Washingtone, každé predstavenie má mierne iné nástrojové obsadenie, z čoho vyplýva jeho jedinečnosť a neopakovateľnosť a, vďaka nemalej dávke improvizácie i pozitívna nepredvídateľnosť. Disk, vydaný v graficky vydarenom digipaku (design je dielom Františka Štorma – bývalého frontmana MASTER'S HAMMER) je, napriek evidentnej rezignácii na komerčné méty, skutočne hodnotným artefaktom – aj keď tak trochu utajeným. A potvrdením faktu, že hodnoty umeleckého podzemia zakoreneného v boľševikom zaburinenej pôde sedemdesiatych rokov sa nezmenili ani po revolúcii. Našťastie.
