Ako prví zahrali v Budapešti domáci MOON OF SOUL, aj napriek tomu, že chlapi vedia hrať, tak ich celková produkcia nestála za veľa. Ich prítomnosť na tejto akcii bola skôr prekvapením nepríjemným, vzhľadom na to, že som si zvykol na veľmi kvalitné maďarské predkapely (SUBSCRIBE, NECK SPRAIN, WENDIGO, atď.). MOON OF SOUL vraj už vydávajú tretí oficiálny album. Ak je to ale aj na albumoch taká nuda, ako predviedli na živo, tak nechápem, ako sa im podarilo získať vydavateľa. Jediné, čím ma táto kapela zaujala bola prítomnosť troch gitaristov, z ktorých jeden obsluhoval aj gitarový syntetizátor.
BURST ma prekvapili naopak nesmierne, kapelu som do koncertu nepoznal a môžem povedať, že to bola chyba. Metalcore tejto švédskej bandy ma zaujal nielen svojou údernosťou, ale aj melodickosťou a striedaním vokálov. Melódie miestami navodzovali atmosféru takpovediac apokalypticko-towsendovskú. Mimochodom v úvodnej skladbe mi kučeravý gitarista svojím backing vokálom tak trochu pripomenul VOIVOD (pozor, nejde o kopírku zmienených skupín). V ďalších skladbách sa to už nezopakovalo, no aj tak ho za výkon musím pochváliť. Druhý gitarista a basák, ktorí mali na hlavách v poslednej dobe stále viac populárne HC účesy (ja tomu hovorím „Hitler look“), neprekvapili len svojim trendovým vzhľadom, ale aj tým, že svoje posty zastali naozaj výborne. Proste výborná koncertná kapela, či je to rovnaké aj na albumoch budem musieť v dohľadnej dobe posúdiť.
A čo povedať o OPETH? Prišiel som. Videl som. OPETH zvíťazil! Dychberúce vystúpenie švédskych metalových mágov začalo úvodným songom „Ghost Of Perdition“ z aktuálneho nosiča „Ghost Reveries“. A potom sa na mňa zosypala záplava výbornej muziky s priam dokonalým zvukom. Snáď to mohlo byť o kúsoček tichšie... (som nejaký „metalista“, tak niečo vydržím, nie? - pozn. autor). Okrem dvoch nových vecí zahrali Åkerfeldt a spol. niečo „málo“ aj zo staršej tvorby. A práve na tieto skladby som bol zvedavý, v súvislosti s angažovaním klávesáka. Môžem smelo vyhlásiť, že klávesy do starých vecí zapadli veľmi dobre. Hoci mnohokrát ma prekvapilo, kde všade sa objavili, tak sa dá povedať, že staré veci získali na zaujímavosti a dostali akýsi nový rozmer. Ďalšou vecou, ktorá mi takpovediac nedala spávať, bolo angažovanie iného bicmana, kvôli chorobe Martina Lopeza. Či to Martin Axenrot (BLOODBATH, WITCHERY... atď.) bude stíhať a ako do OPETH zapadne. Aj tu môžem vyhlásiť, že to bolo v rámci možností skvelé. Došlo síce na niekoľko zjednodušení a prispôsobení bicích partov, ale určite nie rušivým spôsobom. Åkerfeldt nás okrem hudby obdaril aj svojimi rečníckymi schopnosťami, aj keď niektorí tento jeho prejav označili za trápny, tak mne sa páčil. Niekedy obkecával dosť dlho a snažil sa zabaviť publikum vtipnými hláškami, čo sa mu aj vcelku darilo, rozhodne nenudil. Okrem toho ma doslova ohromil svojim výkonom ako vokalista, svoj post zastal na koncerte naozaj skvelo. Ak by som chcel rýpať, tak by som mohol podotknúť, že melodické vokály neboli vždy na sto percent ako na albume. Ale keďže viem, aké je ťažké zvládať tieto dve hlasové polohy a udržať si dokonalý čistý vokál počas celého setu, tak by to bolo ozaj len rýpanie. Mikael sa ospravedlnil maďarským fanúšikom za to, že v lete na festivale Pepsi Sziget 2005 hrali len päťdesiatminútový set a ako bonus im „sľúbil“ zahrať akúkoľvek skladbu si zažiadajú. A fans si žiadali, no akosi im Mikael a spol., nemohli vyjsť celkom v ústrety, pretože klávesák a bubeník tieto skladby vôbec nepoznali a aj samotný Mikael sa spolu s Petrom Lindgrenom chytili len asi dva krát (basák sa tiež tváril, že tam ani nie je). Ale aj táto asi pätnásťminútová „medley“ potešila a potvrdila, že OPETH si vedia robiť srandu aj zo samých seba. Posledná „Deliverance“ odznela po kvízovom príhovore, v ktorom maďarské publikum uspelo v pomere 2:3 a bol koniec... Koniec skoro dva a pol hodiny trvajúcemu vystúpeniu kapely, musím sa priznať, že viac by som už asi nezvládol a s radosťou som utekal von... do ticha.
Foto: ivin
