Turné EARTH a SUNN O))) „verzus Európa“ symbolicky korunovalo triumfálny druhý nástup drone doomu, žánru, ktorý sa doteraz javil ako slepá a zabudnutá odbočka v histórii metalovej muziky prvej polovice deväťdesiatok. Edičná činnosť labelu Southern Lord a jeho pedantnosť a umeleckosť vedúca k rešpektu, ktorý si Greg Anderson a Stephen O´Malley vydobyli na všetkých možných scénach sa vo veľkej miery podieľali na zmene prístupu renomovaných hudobných médií k extrémnej hudbe.
Viedenský koncert v príjemnej a celkom slušne zaplnenej Szene odštartoval na poslednú chvíľu oznámený „mašinkár“ PITA a jeho laptop (ako inak) Apple. PITA však nepotvrdil svoju povesť významnej postavy noise/laptopovej scény a na necelej polhodine nepredviedol omnoho viac než neucelený, prekvapivo decentný set, ktorý sa ani nedržal pri zemi, ani sa z nej nedokázal odlepiť.
Očakávania pred EARTH boli veľkou neznámou. Legenda a samotní zakladetelia hnutia, na ktorého konci sú SUNN O))) však príjemne prekvapili. Obavy 
o výkone z povinnosti a zašlej sláve rozohnala hneď prvá skladba; prekvapivé začlenenie trombónu dodalo už beztak zaujímavej, obrazotvornej hudbe ďalší rozmer. Jemná a repetitívna, ale pozvoľne gradovaná hudba bola výborným soundtrackom, kresliacim obrazy rozsiahlej prázdnoty kdesi uprostred Ameriky. Hralo sa poväčšinou z aktuálnej dosky „Hex; Or Printing In The Infernal Method“, no odzneli i skladby z jej deväť rokov starého predchodcu „Pentastar: In The Style Of Demons“, nahrávky jednými absolútne odmietanej, druhými chválenej – každopádne stojacej na začiatku inšpirácie EARTH južanským rockom. Viedenské publikum známe skladby jednoznačne vítalo. Dylan Carlson s imidžom šoféra kamiónu pôsobil pokojne, zjavne potešený záujmom o resuscitovaných EARTH. Bez debaty výborné vystúpenie originálnej a ťažko napodobiteľnej skupiny – i keď jej súčasná tvorba nesie paralely s Neilovým Youngovým soundtrackom k Dead Manovi od Jima Jarmuscha. Potešil i presný, ale energický výkon Carlsonovej priateľky Adrienne Davies za bicími i šesťstrunného basgitaristu Jonasa Haskinsa.
Väčšina divákov však prišla na SUNN O))) – a mnohí to evidentne oľutovali už po prvých tónoch. Na stránke SUNN O))) deklarovaná snaha o devastáciu poslucháča pomocou nabasovaného hluku nie je pozérskym reklamným ťahom. Hneď, ako po intre zapojila dvojica Stephen O´Malley, Gren Anderson, doplnená obsluhou malého moogu (výraz klávesák by bol hrubo nepresný) a hosťujúcim basgitarisom svoje nástroje do monumentálnej hradby zosilňovačov korunovanej legendárnymi Sunnmi, strhlo sa peklo. Dovtedy decentná hladina hlasitosti sa zdvihla na(d) hranicu fyzických možností a počas celej hodiny a pol bez jedinej pauzy odohratého setu intenzita nepoľavila ani o piaď. Trojica hráčov na strunné nástroje sa vynárala a znovu ponárala do hmly, dôkladne haliacej celé pódium; v plášťoch s kapucňami a archaicky pôsobiacimi gitarami vyzerali SUNN O))) ako mnísi akejsi neznámej sekty na omši pre Boha hluku. Kým na aktuálnom CD „Black One“ je tvorba SUNN O))) rafinovaná a mnohovrstvá, na koncerte išlo o bezhlavý masaker poslucháčov, z ktorých zopár skolabovalo a zopár sálu radšej opustilo. Keď po odohratí posledného tónu bez akéhokoľvek fadeoutu zavládlo ticho, bola to pre telo navyknuté poryvom hluku doslova rana medzi oči.
Set SUNN O))), od tretiny doplnených Maleficom (XASTHUR) a jeho agonickými poloartikulovanými škrekmi, sa vymyká akémukoľvek pokusu o uchopenie či hodnotenie. Skutočne zlý, krutý, ale nevýslovne príťažlivý a fascinujúci – a hlavne vzdialený extrémom pre extrém, pôsobiacich v konečnom dôsledku nudne a trápne. Divadlo SUNN O))) bolo skutočne na hrane. Som rád, že som cez onú imaginárnu hranu neprepadol do hlbokej tmy na druhej strane.
