Už dvanáste pokračovanie snáď najtradičnejšieho záhoráckeho metalového festivalu sa konalo - ako inak - v rázovitom jablonickom kulturáčiku. Poznávacia značka „Brainwashingov“ - snaha prezentovať za prijateľnú cenu to najlepšie z československej scény - ostala sympaticky zachovaná, aj keď tento rok organizátori zariskovali s headlinerom z kategórie svetových. MISANTHROPE už nie sú ťahúňmi metalovej evolúcie, takisto však nepatria ku kapelám, ktoré sú v našich končinách pečené-varené. Dala sa teda očakávať slušná návšteva tých, čo zažili časy, keď Francúzi patrili k neopozeraným zjaveniam na kovovej scéne, i tých, čo na týchto milovníkov Molièra nedajú dopustiť dodnes.

Pred ešte poloprázdnym KD to rozbalili domáci DIVERSUS. Títo mladíci potvrdili, že dnes už vie obstojne hrať každá kapela, zato s nápadmi je to horšie. Myslím, že jej členovia ani nemajú za cieľ prevrátiť hudobný svet naruby, takže, kým sa všetkých zopár zúčastnených (na oboch stranách hrany pódia) baví, je všetko v poriadku. DESTROYING DIVINITY, prví zástupcovia spoza rieky Moravy, ma sklamali. Ich debut „...Created...“ som kvitoval ako síce nie príliš originálnu, ale rezko šľapajúcu nahrávku, no naživo to bola bieda. Snaha o technický death metal brutálnejšieho severoamerického štýlu zaujala len absenciou basgitary. Vlastne platí to isté, čo o DIVERSUS: všetko v poriadku, akurát na otázku „Prečo počúvať práve túto skupinu?“ by som odpovedať nevedel.

GALADRIEL sú jednou z neveľa stálic na slovenskej metalovej scéne, ansámblom, ktorý aký-taký úspech zaknihoval aj za hranicami. Ťažko povedať, prečo kapelník Dodo otočil po pestrom a relatívne experimentálnom albume „World Under World“ kormidlo späť k tradičnému výrazu. Natíska sa úvaha o platnosti hesla „vox populi - vox dei“ - GALADRIEL si totiž (ako obvykle) vyslúžili veľmi slušný ohlas publika, ktoré mnou nastolenú otázku evidentne riešiť nepotrebovalo. Dodo Ďatel a spol. si našli svoje teplé miestočko a šťastie pokúšať nechcú - v ostrom kontraste s FORGOTTEN SILENCE, ktorí sa na pódium postavili po Bratislavčanoch. Jedna z najvýraznejších kapiel na československej scéne sa počas trinástich rokov existencie posunula od rozsiahlych death-doomových kompozícií nasiaknutých progresívnymi postupmi (dnes vďaka tomu istému receptu kľačí svet pri nohách OPETH) cez koketériu s world music či ambientom až ku „klasickému“ poňatiu artrocku, inšpirovanom nielen YES či EMERSON, LAKE & PALMER, ale i „československou artrockovou školou“ reprezentovanou FERMÁTOU či COLLEGIOM MUSICUM. Obdobie od poslednej plnohodnotnej nahrávky „KaBaAch“ (1999) sa nieslo v znamení neistoty na všetkých frontách; o to viac poteší, že už o pár dní uzrie skrz brnenský Redblack svetlo sveta luxusný digipak nesúci názov novinky „Kro Ni Ka“. Práve pripravovanému albumu bola venovaná prvá polovica zhruba trištvrtehodinového setu. Inštrumentálne a prelínajúce sa skladby si dokázali udržali pozornosť publika aj napriek ich komplikovanosti a nepredvídateľnosti. Záver vystúpenia v znamení dvojskladbového návratu k predsalen (death)metalovejšiemu debutu „THOTS“ potešil aj ortodoxnejších poslucháčov. Sporadicky koncertujúci FORGOTTEN SILENCE znovu potvrdili, že každý ich koncert je zážitkom, na ktorý sa oplatí čakať. Podobným štatútom sa nemôže pýšiť veľa domácich kapiel - aj napriek istej zaujatosti si dovolím tvrdiť, že s týmto názorom nie som osamotený.

V úvode spomínaní MISANTHROPE v podstate potvrdili to, čo som od ich vystúpenia ako štúdiovou tvorbou nezasiahnutý divák čakal. Zohratá skupina podala profesionálny výkon - o avantgardu by išlo možno pred desiatimi rokmi (dnes odporúčam keď Francúzov, tak WORMFOOD), trochu zostarnutí MISANTHROPE hrajú „len“ nadupanú zmes blacku, deathu a doomu, ozvláštnenú samplovanými klávesmi, používaním rodného jazyka a striekaním šampusu do prvých radov. Pre štvoricu vedenú Phillipom De L’Argilière bol vyhradený najväčší priestor a páni si ho náležite užili. Solídne vystúpenie, bez rešpektu k minulosti MISANTHROPE však musím dodať, že bolo určené hlavne pamätníkom (a tých sa v kotli našlo chvalabohu dosť). Veta „Misanthrope loves you all!“ sa však bez debaty zapíše do zlatého fondu koncertných hlášok.

Poslední dvaja vystupujúci - poľskí DARZAMAT a čerství laureáti „tvrdého a ťažkého“ Anděla ADOR DORATH - sľubovali konfrontáciu silnej poľskej a slabšej domácej scény na poli gotikou či doomom šmrncnutého atmo-blacku. DARZAMAT však z priemeru nevykročili ani na krok; márne som hľadal, kde vo formálne bezchybnej náloži hľadať niečo, čo by DARZAMAT jednoznačne identifikovalo. Uniformná angličtina a hojne prítomné žánrové klišé zredukovali pridanú hodnotu na zaujímavo zafarbený vokál slečny Nery a skvelé tričko speváka s motívom „Now, Diabolical“ od SATYRICON. A propos, komunikovať s publikom akýmsi šušľavým poľským variantom blackmetalového škrekotu je v roku 2006 prinajmenšom smiešne.

O nekresťanských trištrvrte na dve ráno sa na pódium konečne dostali ADOR DORATH, ktorým úloha „festivalového zametača“ nejako prischla. Ospravedlňujem sa, že som nezhliadol celý set těšínskej šestice - to, čo som videl, mi však dovoľuje zdupľovať verdikt recenzie aktuálnej nahrávky „Symbols“: potešili arcturusovské klávesy, isté a pestré bubnovanie Čepu (FORGOTTEN SILENCE) i veľmi slušný spev charizmatického Ivoša a nemenej sympatickej Lenky. Na strane druhej sú ADOR DORATH fenoménom, ktorý ešte nepresiahol české hranice. Mrzí ma, že sa domáce kapely (až na výnimky) boja priniesť do vlastnej tvorby odtlačok „domáceho prostredia“, ktorý by so sebou mohli exportovať do zahraničia. V predošlom odstavci načrtnutý súboj však priniesol jasný výsledok - DARZAMAT ako zahraniční zástupcovia so solídnym renomé domácemu reprezentantovi chrbát neukázali. A to sa ráta. Na porovnanie s cudzokrajnou prvou ligou si ADOR DORATH počkajú do festivalovej „ligy majstrov“, ktorá bude mať výkop na tohtoročnom Brutal Assaulte.

Čo dodať na záver? Brainwashing po dobe boja s klesajúcim záujmom divákov znovu dokázal pritiahnuť cezpoľných návštevníkov. Jablonický minifestivalík si stále drží svoj imidž na pomedzí lokálnej metalovej akcie a show, pre ktorú sa oplatí uraziť zopár kilometrov za okraj, povedzme, Krásavice na Dunaji. Keď sa k tomu pridá „genius loci“ malého kulturáku na rázcestí, zostáva len veriť, že organizátorom ešte na pár rokov energie zostalo.

Foto: Zorka (GALADRIEL), Thorn