LORDI - hrdinovia týchto dní, idoly európskej mládeže, najvyhľadávanejšie heslo na našej stránke. Zaslúžene? Nedávno som mal zaujímavý rozhovor s jedným mladým slovenským gitaristom, ktorý sa ma celý nadšený pýtal, či poznám LORDI. Vraj majú „úplne perfektné masky“. Nuž áno, poznám LORDI a práve tie ich nešťastné masky boli dlho dôvodom, pre ktorý som sa tejto fínskej kapele dlho na míle vyhýbal. Niečo tak zúfalo neoriginálne, v podstate do detailu okopírované od Američanov GWAR, ktorí nás, skôr narodených spolu, s ďalšími omaskovanými psychopatmi GREEN JELLŸ terorizovali v deväťdesiatych rokoch, sa totiž len tak nevidí.
Moje predsudky voči LORDI však postupne odpadávali ako chrasty z doráňaných haksní cyklistikou postihnutých redakčných kolegov Thorna a Koscja, najmä vďaka dvom či trom videoklipom, ktoré som kdesi náhodne zhliadol. Zvlášť ten posledný z nich, k novému singlu „Hard Rock Hallelujah“ sa podaril – veselá záležitosť ako vystrihnutá z osemdesiatych rokov z glam rockom okupovanej Ameriky. Vo výrazne podobnom duchu sa nesie aj hudba nového albumu LORDI s názvom, rovnako ako ich masky vyvolávajúcom iba zhovievavý úsmev, „The Arockalypse“.
Na rozdiel od už spomínaných vrahov tučniakov GWAR dokážu LORDI zložiť na album viac ako jednu či dve dobré skladby. Nehovoriac o veľmi kvalitnej produkcii a výbornom zvuku. Čo to budem tajiť, z novinky „The Arockalypse“ sa mi páči všetkých jedenásť kúskov, márne hľadám nejaký slabší, ktorý by svojou kvalitou výrazne zaostával v kontexte tohto koncepčného dielka o devastácii Zeme bandou ohyzdných mimozemšťanov holdujúcich hlasnej muzike.
Tradičný „štadiónový“ rock s výrazným zameraním sa na chytľavé refrény týmto fínskym šialencom pristane. Samozrejme, neprichádzajú s ničím novým. Rovnako ako v prípade anglických hviezd THE DARKNESS aj u LORDI má v rockovej hudbe aspoň trochu zbehlejší poslucháč veľmi často pocit déjà vu. Niekedy to však vôbec nemusí byť na škodu veci – presne to je prípad aj tejto kapely. V jej viac ako vydarených kompozíciách typu „Bringing Back The Balls To Rock“, „Who´s Your Daddy?“, „The Chainsaw Buffet“ či „The Night Of The Loving Dead“ ako keby mal prsty slávny hitmaker Desmond Child. Duch tvorby BON JOVI, prípadne toho, čo stváral na svojom dokonalom diele „Trash“ pán menom ALICE COOPER, sa tu proste ozýva až príliš naliehavo. Čo však vôbec nie je myslené pejoratívne, práve naopak. Plusové body LORDI zbierajú aj baladicky ladenou peckou „It Snows In Hell“, do ktorej sa im najmä vďaka klávesovým linkám podarilo prepašovať tradičnú (nech to vyznie akokoľvek gýčovo) fínsku melanchóliu, takú známu všetkým milovníkom tvorby umelcov ako HIM, THE RASMUS či SENTENCED. Tie isté klávesy však naopak tak trochu škodia v skladbách „They Only Come Out At Night“ (tu ešte viac ako hosťujúci nezmar Udo Dirkschneider za mikrofónom) a „Good To Be Bad“. Hudobný fíling osemdesiatych rokov v nich už prechádza za pomyselnú červenú čiaru vkusnej retro záležitosti.
Čerství víťazi obskúrnej Ceny Eurovízie sa na nič nehrajú. Vedia, že neprodukujú umenie. Chcú zabávať a to sa im darí na výbornú. V ich prípade ide o dokonalý prototyp rockovej hudby pre tínedžerov. Jasný dôkaz toho, že keď mládež chce, „rebeluje“ vo veľkom nielen pri stupídnom mainstreamovom hip-hope (ktorý zvlášť v slovenských pomeroch nadobúda obludné rozmery), ale i kvalitnej gitarovej hudbe. Nehovoriac o tom, že zábavnou formou podané temnejšie aspekty života priam ideálne nasmerujú mladého poslucháča k objavovaniu ďalších krás tvrdej rockovej a metalovej muziky. Ak vaša ratolesť počúva LORDI, je jednoducho na správnej ceste k dobrému hudobnému vkusu. Odpoveď na otázku z úvodu teda jednoznačne znie – áno, LORDI sú zaslúžene hrdinovia týchto dní.
