Výprava do časov dávnych, plynúcich v zašlých končinách mystického Islandu, vstupuje do svojej čiernej štylizácie. Tá predznamenáva ničotu, prázdno, smrť. Hodené runové kamene však už po prvej časti neveštili šťastie, a tak je treba byť opatrným. Kľukaté hudobné cesty v blízkosti hmlistých útesov môžu byť viac než zradné.
Rozhodnutie SOLEFALD vydať sa novým smerom späť v čase, v podobe islandskej odysey, je každému dobre známe. Rovnako ako aj hudobné smerovanie avantgardnej dvojice. To bolo jasne definované v odtieni ohnivo červenej, prezentovanom v prvej časti výpravy. Dominantným prvkom bolo navodenie atmosféry dávnych eónov a stratených blednúcich mýtov. Aj keď by bolo záhodné očakávať od čiernej časti niečo nové – nedeje sa tak.
Jednoduchým spôsobom, akým by som mohol zakončiť toto putovanie, by bolo odkázať vás na popis jeho prvej časti, lenže, ako sa vraví, dvakrát do tej istej rieky nevkročíš. Síce nad „Black For Death“ by som v kontexte tohto príslovia skôr zaváhal. Materiál sa opäť snaží dýchať malebnou pohanskou atmosférou, lenže tentokrát cítim aj zápach začínajúcej hniloby. Žeby to bol zámer? Napriek tomu sú SOLEFALD dostatočne zdatní harcovníci, a tak dokážu predsalen vdýchnuť kus dobrej atmosféry a epiky do prázdnoty čiernej smrti. Deje sa tak hlavne v pasážach, kde sa odpútavajú od bremena svojho „pseudonávratu“ ku koreňom a nechávaju rozlet svojej kreativite. Takže skoro ambientná „Lokassena pt. 3“, jemne melancholická „Sagteller“ alebo saxofónové eskapády a akustické predely v „Queen In The Bay Of Smoke“ a „Underworld“ dokážu viac než príjemne naladiť. Perfektne zvládnutými zostávajú samozrejme čisto spievané vokály a refrény. Aj menej pozornému uchu neujde skopírovanie hudobnej témy „White Frost Queen“ do podoby „Loki The Trickster“, v ktorej práve vokálna stránka veci absolútne exceluje (hosťovanie Garma) a osobne si viem veľmi dobre predstaviť celý album v takomto menej konvenčnom duchu (tiež s jeho hosťovaním).
Zhrnutie by sa dalo vycítiť z predchádzajúcich riadkov a jednoznačne u mňa poukazuje na to, že nebyť škrípajúcej klasickej metalovej časti, mali by sme čo do činenia s vynikajúcim albumom. Takto tu máme materiál stojaci jemne v tieni prvej časti a na pomery SOLEFALD ho radím skôr nižšie. V správnom mentálnom rozpoložení si ho síce môžete vychutnať, no kde chvíľami nič nie je, ani smrť neberie.
