„Adagio vyšlo v Spojených štátoch v januári 1999. Skupina momentálne pracuje na novom albume.“ Takto nejako znie posledná zmienka v biografii amerických doommetalistov SOLITUDE AETURNUS. Nuž, píše sa rok 2006 a nový album konečne vychádza. Album znie presne tak, ako by ste očakávali od diela, ktorého vytvorenie trvalo dlhočizných osem rokov. Presnejšie povedané, album „Alone“ bohužiaľ znie, ako keby ho skupina nahrala ešte v roku 1998 a dlhých osem rokov čakala, kým Travis Smith namaľuje obal. SOLITUDE AETURNUS by sa dali označiť ako americká odpoveď na MY DYING BRIDE, kým však Angličania v roku 2006 pripravili konzervatívny, no nohy podpopávajúci „A Line Of Deathless Kings“, SOLITUDE AETURNUS dokázali napodobniť práve len ten konzervativizmus.
„Alone“ nie je ten doom metal, ktorý aj pri monotónnosti a opakovaniu natiahnutých motívov dokáže stavať chlpy do pozoru a rozbúšiť srdce na päťnásobok bpm, valiacich sa z reproduktorov. Novinka zabudnutých Američanov kladie na poslucháčovo vnímanie príliš málo nárokov. Úvodná „Scent Of Death“ odmení pútavejším momentom (samozrejme náležite dlhým) až po takmer šiestich minútach nudy a utrpenia a hoci vo vyvrcholení spojením motívov dá tristnému začiatku zmysel, nie som si istý, či budete kapele príliš vďační za premrhaných päť minút života. Druhá „Waiting For The Light“ posúva album konečne o čosi vyššie. Stonerdoomový riff symbolizuje konečne hlbšie načretie do kotla inšpirácii a keďže sme iba pri začiatku albumu, Orientom napáchnuté stupnice gitarových sól stále bavia. Asi najlepšia skladba albumu, pretože je bohužiaľ jednou z mála, pri ktorej SOLITUDE AETURNUS pochopili, že čosi vyše štyroch minút je presne to bojisko, kde bitku o vnímanie poslucháča ešte dokážu vyhrať. Odtiaľto pôjde album už len dolu kopcom. Aby ste ocenili jeho najlepšie chvíle, budete musieť zabudnúť, že niekedy existovali nejakí MY DYING BRIDE a zvyknúť si na speváka, ktorý za päť minút dokáže vystrieľať celý svoj tulec a ďalej už len omieľa.
SOLITUDE AETURNUS sú v doom metale presne tým, čo SODOM v thrashi a MOTORHEAD v... v tom, čo hrajú. Adult Oriented Doom, od veteránov a pre veteránov. Príliš veľa pridanej hodnoty sa nekoná. Album „Alone“ je síce príjemné retro, no príliš vyčpelé a príliš vágne, splývajúce s celými zástupmi kapiel, ktoré pôsobili vo svojej ére, začínajúcej ešte číslicami jedna a deväť. Nostalgia, ktorá by mala oveľa väčšiu šancu, nebyť tohtoročnej senzácie „A Line Of Deathless Kings“. Matematika nepustí, „Alone“ je minimálne o tri čísla slabšie.
