Pokúsiť sa opísať výtvory amerických inštrumentálnych „ethno-rockerov“ je vec neskutočne ťažká, ale dúfam, že uskutočniteľná. Pestrá paleta zvukov, melódii, rytmov, farieb, breakov a netradičných postupov je postavená na používaní sláčikových i dychových nástrojov a ich integrácii do súčasnej (nechcem povedať modernej) hudby. Hoci sú ESTRADASPHERE hlboko ovplyvnení folklórom, nejde o zmodernizované ľudovky, ale o hudbu, ktorá z tejto bezodnej studnice čerpá plnými priehrštiami a rozvíja ju na svoj obraz. Tento obraz je mnohokrát pokrivený, prekrytý hrubými nánosmi mnohých farieb, konzistencie a rôzne „vylepšený“. Po inšpiráciu si Američania odbiehajú k nám do Európy, presnejšie na Balkán. No aby napísanie tejto recenzie nebolo až také ľahučké, tak táto inšpirácia nie je jediná, hoci tvorí gro ich tvorby. Na vykreslenie svojich nálad a emócii si vypomáhajú klasickými, bluesovými, či jazzovými vplyvmi, sem-tam si dokonca niečo ukradnú aj z filmovej hudby a šesťdesiatych rokov. V súvislosti s touto kapelou som čosi začul aj o rumunskom black metale, čo pre istotu nebudem komentovať :-)
Album „Palace Of Mirrors“ začína kratučkým introm, ako vystrihnutým zo škatuľky world music, ktoré prerastie do filharmonického titulného songu „Palace Of Mirrors“. Táto skladba svojou „veľkosťou“ evokuje predstavu, akoby poslucháč sedel niekde v budove parížskej opery. Song sa s ľahkosťou preplaví okolo vás, ako majestátny koráb poháňaný silným vetrom vpred za neznámymi končinami a objavmi. V tretej „A Corporate Merger“ sa dočkáte okrem sľubovanej balkánskej ľudovky aj zrýchlenia, kto bude mať chuť, môže si pokojne aj zakrepčiť, ak mu pravdaže nedôjde dych. Nasledujúce „The Terrible Beautypower Of Meow“ a „Collosal Risk“ sú ako stvorené do filmových diel rokov sedemdesiatych. Prvá ako z dokumentu o dobývaní Himaláji a druhá by sa hodila k filmom o Jamesovi Bondovi. Za nimi nasleduje „Smuggled Mutation“, ktorá je adaptáciou ľudovej piesne, metalové gitary tu zvádzajú neľútostný súboj so slákmi a ani na konci nie je jasné, kto vlastne zvíťazil. Či vlastne aj áno, víťazmi sú ESTRADASPHERE a poslucháči... Po krátkej klavírnej vložke „Six Hands“, nasleduje (konečne! :-) uvoľnenie s názvom „The Debutante“, v ktorej hlavne slovo prebrala dychová sekcia. Vesmírny epos „The Flower Garden Of An Evil Man“ je akýmsi „vredom“ (v dobrom slova zmysle) na hudobnej tvári „Palace Of Mirrors“, psychedéliou poznačený prejav dodáva tejto skladbe akúsi technologickú príchuť a dodáva celému albumu ďalší rozmer. Do klasického súboja gitár a slákov sa zamieša aj elektronika, ktorá im ale neostane nič dlžná a poriadne zamieša rozdané karty. Jeden by sa z pobytu v lotrovej záhradke mohlo aj scvoknúť, no prípadné rany na duši si môžu liečiť „tí čo vedia...“ v rovnomennej skladbe. 
Japonský shamisen, ktorému zdatne sekunduje uchu lahodiaca trubka sú spoľahlivým balzamom. Predposledná „Palace Of Mirrors Reprise“ pripomenie v komornejšej a tak trochu zmršenej forme titulnú skladbu, aby vás ESTRADASPHERE mohli doraziť songom posledným. Doraziť, ale aj navnadiť. Áno od ESTRADASPHERE sa tak skoro neuteká, je potrebné si „Palace Of Mirrors“ púšťať znova, znova, znova a znova...
Oproti predchodcom je album menej rozháraný a experimentálny. „Palace Of Mirrors“ je silne emotívnym a jednoliatym hudobným dielom, ktoré je akýmsi náčrtom sci-fi, mydlovej opery a duchovnej cesty za znovuobjavením hudby. Príbeh tohto albumu opisuje činy skupinky vedcov, ktorí v technologickej budúcnosti krok po kroku experimentujú so zvukmi, aby priviedli na svetlo sveta dávno zabudnuté umenie. Strhujúci výkon...
