Black metal ako štýl sa za posledných dvanásť rokov stihol metamorfovať a rozliať sa do mnohých podôb. Od klasického agresívneho poňatia až po rôzne sofistikované synergie. Obdobne nemecká stálica LUNAR AURORA prešla istým vývojom a novinka „Andacht“ by mala predstavovať jej epitaf. Nebudem polemizovať o prínose kapely počas svojej kariéry, ale určite je dôležité, aby rozlúčka bola dôstojná.
Osobne som sa s LUNAR AURORA zoznámil v poslednom štádiu a tak sa sústredím len na úplné finále – „Andacht“. Aj keď dnes už na snahe spájať „nespojiteľné“ nie je nič šokujúce, rozhodne je dôležité, ako sa to spraví. Ďalšou náročnou úlohou je určite vyplniť tým značnú časovú plochu v relatívne malom počte skladieb. S problémom sa nemecké trio popasovalo na novinke viac než dobre, aj keď sa to bez drobných zakopnutí nezaobišlo (to sa však asi nikdy). Základný pilier „Andacht“ predstavuje paleta agresívnych sypačiek a jednoduchších blackových riffov s protipólom v podobe širokých klávesových "atmo" ploch a výraznou pochmúrnou melodikou. To samo o sebe nie je nič originálne a ani nové (ani v rámci žánru), avšak po pridaní dávky kreativity aj v ostatných zložkách dostávame výsledok zanechávajúci kvalitný finálny dojem. Jednou z nich by boli určite vokály, plusom je už samotné využitie ostrého potenciálu nemeckého jazyka, no čo ma dostalo hlavne, bolo zasadenie temer sakrálnych melodických spevov do blasfémie ostrého blacku (skladby „Glück“ a „Findling“). Rozsiahle ambientné plochy sú taktiež použité veľmi vhodne a posúvajú skladby do ďaleko širších rozmerov a sú často okrem nosných riffov veľmi melodizujúcim prvkom. Použitie automatického bubeníka je novinkou, a keď ho mám zhodnotiť, tak do celkového konceptu sa hodí, pôsobí absolútne autenticky, jediným poznávacím znakom je nedostatok kreativity. Svoju úlohu však plní v celom rozsahu, no nie nad jeho rámec (aj to sa občas hodí). Celková produkcia a zvuk je na tom veľmi podobne a pôsobí skôr nenápadne a neohurujúco, avšak taktiež nenarúša koncept. Jednotlivé skladby nesú v sebe isté nosné idey a každá je svojím vlastným koncepčným dielom zasadeným do širšieho melancholického myšlienkového rámca plného černoty.
V hodnotení akejkoľvek zložky samej o sebe by „Andacht“ rozhodne prepadal, ale nejdem (ďalej) pitvať. V celkovom pohľade, mimo inštrumentálnu kvalitu, sa kompozične jedná o vyspelý materiál, ktorý aj napriek dlhšej stopáži a často len minimu motívov drží pozornosť a pôsobí správnym démonickým dojmom. Ak by som mal vybrať nejakého príbuzného konkurenta, tak by to rozhodne bolo posledné dielko NEGURA BUNGET, no víťaza určiť nedokážem. Záverom môžem len skonštatovať, že „Andacht“ predstavuje pre LUNAR AURORA viac než dôstojný epitaf a na večnosť (alebo radšej nie?) odovzdať už len obligátne PAX.
