Albumy coververzií sú zbytočnosť. Nech sú za nimi akékoľvek motívy, vždy ide buď o ego (nového) interpreta, alebo o jeho konto, keď už to s vlastným skladaním nejde bohvieako. Ani jedna z možností sa však poslucháča bytostne netýka a podľa toho to s takýmito nahrávkami zvykne dopadnúť. Chatrný mostík cez lenivo plynúcu, no širokú rieku (v lepšom prípade momentálnej) tvorivej bezradnosti – samozrejme, pre korektnosť, česť výnimkám.
Patti Smith sa aktuálnom CD „Twelve“ našťastie vydala tou lepšou cestou: s neuveriteľným šiestym krížikom na chrbte sa bilancuje prirodzenejšie a „Twelve“ nie je ničím iným, než akýmsi holdom vlastným inšpiračným zdrojom – či už poskytli inšpiráciu tvorivú, alebo „len“ takú bežnú, každodennú dávku energie. Dôvody pre výber každej zo skladieb Patti stručne vysvetľuje v booklete. Zaradenie speváčkiných generačných súputníkov, akými boli a sú Jimi Hendix, Bob Dylan, BEATLES, JEFFERSON AIRPLANE, ROLLING STONES, Neil Young či Paul Simon asi neprekvapí – no interpretácia Cobainovej „Smells Like Teen Spirit“ či „Everybody Wants To Rule The World“ od TEARS FOR FEARS, rovnako ako spolupráca s Fleom (RED HOT CHILI PEPPERS) podčiarkujú, že Patti Smith nie je ikonou, ktorá už dekády žije z hasnúceho plamienka bývalej slávy, ale osobnosťou, ktorá kontakt s hudbou nestratila v momente dosiahnutia vlastnej nesmrteľnosti. Konieckoncov žiaden z jej albumov z ostatných pätnástich rokov neprepadol, kontinuita, reprezentovaná fotografiami Patti na titulných stranách bookletov ostala zachovaná až do prelomu tisícročí.
Na obale „Twelve“ je tamburína, ktorú Patti Smith dostala od fotografa Roberta Mapplethorpa na svoje dvadsiate prvé narodeniny v roku, keď vyšla tretina zo skladieb, ktoré Smith na nahrávke (re)interpretuje. Rekapitulačný a osobný podtón disku len zvýrazňuje úctivý a citlivý prístup k piesňam. Duch pôvodnej verzie je najviac badateľný v tých starších, bližších koreňom, z ktorých Patti Smith vyšla. Konieckoncov – ako sa dá výrazne prerobiť „White Rabbit“ od JEFFERSON AIRPLANE či Harrisonova „Within You Without You“ bez toho, aby sa stratila ich esencia? Pri „Smells Like Teen Spirit“ však človeka zamrzí, že sa Kurt Cobain zastrelil skôr, než stihol ešte výraznejšie dokázať, že nie je ďalším zo špinavých krikľúňov, ale pokračovateľom dlhoročnej pesničkárskej a songwriterskej tradície, tentokrát zabalenej do zboostrovaných gitár. V Smithovej poňatí znie „Smells Like Teen Spirit“ tak, ako by ju Cobain zahral na pamätnom koncerte pre MTV Unplugged. Bendžo a kolísavý rytmus pomáhajú odhaliť dreň piesne a spolu s Pattinou vlastnou textárskou vsuvkou sa spájajú v jednu z najsilnejších coververzií, aké som v živote počul.
Problémom nahrávok prevzatých piesní je, že len málokedy má ich poslucháč rovnako vrelý vzťah ku každej zo zaznamenaných skladieb. Na „Twelve“ okrem tých spomínaných subjektívne vyčnievajú „Are You Experienced?“ Jimiho Hendrixa, Dylanova „Changing Of The Guards“, ale i „Pastime Paradise“, pieseň, ktorej „gangsta“ verzia v podaní Coolia skoro vymazala pôvodné autorstvo Stevieho Wondera. Jednotiacim prvkom je samozrejme Smithovej zamatovo zastretý hlas, decentná, prevažne akustická inštrumentácia sa zdanlivo nemení (takže album drží prekvapivo pokope), no takmer každá skladba disponuje aranžérskou či hudobníckou vychytávkou, ktorá spev podkresľuje a stáva sa akýmsi poznávacím znamením.
Vydaním „Twelve“ Patti Smith splatila dlh sama sebe. Našťastie ani táto atypická, už desiata štúdiovka nepodlieza (z pohľadu poslucháča) latku, ktorú si jedna z najvýraznejších ženských autoriek a interpretiek v histórii rocku nastavila už pred tridsiatimi rokmi. A i keď „Twelve“ ma neprinútila revidovať moju mienku o albumoch prevzatých piesní, naučil som sa mať tú dosku rád. Vlastne to nebolo vôbec ťažké.
