Grungeová ikona Chris Cornell sa len niekoľko mesiacov po rozpade superskupiny AUDIOSLAVE hlási so svojou druhou sólovou doskou „Carry On“. Osem rokov po vydaní „Euphoria Morning“ tak prichádza jeden z najvýraznejších rockových hlasov deväťdesiatych rokov s ďalšou kolekciou rádiových songov. Cornell sa poslucháčovi predstavuje ako relatívne vyspelý pesničkár, ktorý vo svojej hudbe kombinuje tradičné americké bluesové, folkové a country motívy, popovú uhladenosť a miestami aj neodmysliteľnú rockovú výbušnosť. Pre niekoho bude možno prekvapivé, že „Carry On“ prináša okrem iného niekoľko exkurzov do soulových vôd.
Album začína rázne, v štýle kapiel SOUNDGARDEN a AUDIOSLAVE. Hutným gitarovým riffom a masívnou výstavbou refrénu v „No Such Thing“ Cornell tvrdí, že je v prvom rade rockerom. Ak bolo zámerom chytiť v úvode dosky za srdcia pamätníkov, tak sa to podarilo do bodky. Je to ale zároveň aj posledná skladba, ktorá je tesne spätá s tvrdou rockovou jazdou. „Carry On“ sa poväčšinou vezie na pôvabne nevinnej poprockovej vlne, čo však samé o sebe nie je na škodu. Cornell ukazuje, že je schopný napísať aj veľmi vzdušné a odľahčené skladby, akou je napríklad hippiesácky rozdivočená dvojka „Poison Eye“, alebo hneď nasledujúca, trpko zamilovaná „Arms Around Your Love“. Pesničky si držia štandardný rádiový formát s dostatočne početným opakovaním refrénu, tak, aby si ho poslucháč mohol pohmkávať hneď po prvom počutí. Vybočením z poprockového, prípadne popového sveta je bluesová „Safe And Sound“. Takmer baladická skladba so silným soulovým nádychom pravdepodobne nejednému poslucháčovi pripomenie Joe Cockera, konkrétne jeho song „You Are So Beautiful“. Prvá štvorica skladieb na „Carry On“ vierohodne a vo výbornom svetle prezentuje to, čoho je Chris Cornell schopný: dokáže sa bez väčších problémov odovzdať širokému spektru hudobných polôh a dokonca znieť presvedčivo. Ponúka sa ale otázka, či je so svojim skladateľským umom schopný naplniť plochu dlhohrajúceho albumu. Zopár ďalších skladieb je totiž po pár taktoch hodných na nekompromisné stlačenie tlačidla „skip“. Odrhovačka „She’ll Never Be Your Man“ navyše trpí hlúpym textom. Cornella, zdá sa, v minulosti opustila priateľka kvôli inej žene... „She can be your lover/She can be your friend/She can be your vision of a mother/Like the one you never had/She will know your troubles better than I can/But she’ll never be your man“. Z Jacksonovho tanečného megahitu „Billie Jean“ si Cornell zase urobil clivú rockovú baladu, aj keď týmto krokom vlastne vôbec nič nepokazil. Hudba sa svojou rozorvanosťou vierohodne drží neveselého textu. Tanečný parket sa pri tejto verzii asi v základoch neotrasie, ale možno poteší zamilované páriky. Neškodná, aj keď asi úplne zbytočná cover verzia. Omnoho väčším problémom než stráviť „Billie Jean“, je prehrýzť sa množstvom vaty, ktorú pätnásťskladbové CD ponúka. Za zmienku stojí ešte „Killing Birds“, ktorá v refréne ponúka príjemne nostalgický návrat do grungeovej éry. Medzi podarené skladby sa radí aj „Your Soul Today“ a taktiež bondovka „You Know My Name“, ktorá sa na albume objavila snáď len preto, aby vytrhla jeho nudný záver.
Zdá sa, že si toho vzal Chris Cornell na svoje bedrá príliš. Chce byť neviazaným rockerom, utrápeným bluesovým hudobníkom a aj precítene soulovým spevákom. Skombinovať tieto polohy je, za určitých podmienok, istotne v jeho silách. Avšak potreboval by k sebe ešte jednu výraznú skladateľskú osobnosť, prípadne by to chcelo nechať vlastné nápady dlhšie uzrieť a pretriediť ich. „Carry On“ prináša na takmer hodinovej ploche pätnásť skladieb, a to je jednoducho príliš. Minimálne tretina skladieb sa dá nelichotivo označiť za vatu. Aj preto hudobná história tento album pravdepodobne odsúdi do zabudnutia. Aj napriek niektorým nesporne silným momentom.
