Festival Hodokvas konečne uzavrel obdobie hľadania vlastného profilu. Po vystriedaní viacerých lokalít našiel, zdá sa, ideálnu pôdu na ploche piešťanského letiska, dostal sa pod krídla mamutieho promotérskeho koncernu Nova Music Entertainment a konečne získal aj naozaj veľkých a dôstojných headlinerov. Ročník 2007 poznačila zmena termínu na zdanlivo nelogický stred týždňa začiatkom júla, nie celkom priaznivé počasie a nižšia návšteva než predošlý rok, čítajúca 16-tisíc hláv. O dôvodoch možno špekulovať, svoje určite spravilo počasie, relatívne vysoká cena lístka a možno aj žánrovo jednostranné zloženie headlinerov.
Streda
...podvečer, vchádzam do areálu a okamžite mi do očí udiera rozloha festivalu. Celý je postavený okolo betónovej pristávacej dráhy a je možno až príliš veľký - najmä vandrujúcich a objavujúcich divákov museli po dvoch dňoch obiehania vyše kilometrového územia riadne bolieť nohy. Organizácia však funguje perfektne. Štandartne festivalovo „čisté“ záchody, trochu odľahlé sprchy, množstvo stánkov s občerstvením so sympaticky rovnakými (a na festival relatívne nízkymi) cenami pitia, no zúfalo rovnakou ponukou nekvalitného jedla. VIP zóna, kam sa bežný návštevník nedostal, ponúkala síce širšiu a zaujímavejšiu ponuku, kto však dúfal, že gastronomická stránka bude jednou zo súčastí dobrého pocitu a nie len existencionálneho zaplnenia žalúdka, zostal sklamaný. Festival sa dlhé roky chváli svojou multimediálnosťou, s hanbou priznávam, že na pôdu divadelného stanu som podrážky svojich sketchersov odtlačiť nešiel. Sem tam narážam na rôzne kútiky zábavy a adrenalínových športov, ploche dominuje žeriav, z ktorého sa každú chvíľu vrhne človek priviazaný o gumu. S regulérnym zábavným parkom na Szigete sa to porovnať nedá, no na nudu sa nikto sťažovať nemôže. Vzorka návštevníkov je zaujímavá, no v súvislosti s headlinermi nikoho neprekvapí, že prevláda gotická, metalová a punková mládež. Ako sa neskôr dozvieme, jedným z (ako pre koho) najväčších pozitív festivalu bude slušné správanie sa divákov, ohľaduplnosť a pohoda ako vystrihnutá z najbližšej pristávacej dráhy len o kúsok viac severne.
Cestu k hlavnému pódiu mi o pol šiestej v stredu večer lemuje striedajúca sa zvuková kulisa. HUDBU Z MARSU si neprosím, zvedavý som na THE LOCOS na hlavnom pódiu, z čoho sa však bohužiaľ vykľuje len typická zábavovka, zabalená do španielskej vlajky a hopsavých ska rytmov. Zaregistrujem viacero cover verzií, čo je horšie, po krátkej úvahe, že vlastne aj pôvodná tvorba skametalistov mi je trochu známa, prichádzam k zisteniu, že som si len práve pomýlil motív vykradnutý od SKA-P. Namiesto zrušených STATIC X, ktorým sa na turné bohužiaľ pokazil jediný autobus na svete, sa na hlavnom pódiu rozbaľujú domáce hviezdy HORKÝŽE SLÍŽE. Prvých pár skladieb potvrdí predpoklad, že na zážitky si treba ešte chvíľu počkať. Nitrania servírujú svoje tradičné hity, sympatické na nich je akurát to, že sa neobmedzujú iba na albumy zo svojej novšej, slávnej éry. Ľudia sa bavia, záverečná „R’n’B Soul“ a vyhecované skandovanie publika „Sme jebnutí!“ provokuje úsmevy všetkých druhov. NEW MODEL ARMY spoznávam prvýkrát v živote. Hudba ako stvorená na festival, trochu punkrocku, trochu indie, spevavé a príjemné vrchy, zaujímavé a meniace sa podklady, len tí diváci sú trochu prispatí. Keď nereagujú na „průpovídky“ medzi skladbami, zmätený spevák to pripisuje neznalosti angličtiny. Cítim sa trochu hlúpo za divákov a aj zaňho, keď každú svoju „reč“ začína povinným: „Well, if you understand english...“. Ďalšie faux pas ho neminie, keď zahlási: „Aký zvláštny deň, pre festival, štvrtok...“ a poznámku svojho basáka, že je streda, okázalo ignoruje. 
Nakoniec to vyzerá, že aj NEW MODEL ARMY odídu s dobrými dojmami, hoci poznámka „Kým vy sa dívate na nás, my sledujeme nádherný západ slnka nad kopcami za vami,“ znie značne dvojzmyselne. Predstavujem si, že pochádzam z Veľkých Ripňanov alebo Vrbového, pretože v tom prípade práve mne je práve venovaná ďalšia skladba... Na MOIMIR PAPALESCU AND THE NIHILISTS sa mi nechce, v skutočnosti som ich aj tak plánoval vidieť iba preto, aby som sa zlomyseľne presvedčil o tom, či sú naživo rovnako zlí, ako z nahrávok. Aby som však videl aj niečo iné, ako hlavné pódium, vyberám sa do hiphopového stanu. V skutočnosti netuším, ako v tuzemských podmienkach odborne rozlíšiť dobrý a zlý hip hop, približne tuším, že dobrý je WWW, ktorých mnohí za hiphop nepovažujú, a zlý zase komické samohrajky MODRÁ ŽIARA a RYTMUS. AMO sa mi však páči, takže sa na nich celkom teším. Prichádzam medzi štýlovo oblečenú mládež, ktorá práve kýve rukami do výziev dvojice rapperov, aby kývali bokmi. Na hiphopovom koncerte som prvýkrát, a asi budem sklamaný. Hudbu takmer nepočuť, pretože dominantné musia byť mikrofóny, tie sú však až také dominantné a nabasované, že okrem povinného takmer rock’n’rollového a „ahojhodokvasáckeho“ udržiavania atmosféry nie je ničomu rozumieť. Chlapci z AMO navyše buď nemajú deň, alebo je ich aura nahypovaná, pokusy o freestyle sú zúfalé (a to tvrdím napriek tomu, že som freestyle naživo počul prvýkrát). Záverečná „Bratislava“ ma však chytí, na „od nás až po Ostredky“ si búcham o hruď a ukazujem smerom, ktorým o osemdesiat kilometrov ďalej Ostriedky tuším. 
APOLLO 440 stíham už len koniec. Elektronická tanečná hudba zahratá prevažne naživo znie dobre, ľudia sa konečne strhli, priestor pod hlavným pódiom sa mení na parket. Hanbu si robí len gitarista v záverečnej „Ain’t Talking ‘bout Dub“. Netvrdím, že každý musí byť Eddie Van Halen, no jeho vyhrávka z tejto skladby snáď až taká ťažká nie je. Prichádza však vrchol dnešného večera, britskí PLACEBO, na ktorých sa tu teší snáď najviac ľudí. Asi najkrajšia scéna celého festivalu, naozaj pôsobivé svetlá, škoda len, že sa opakuje tradičná choroba všetkých kapiel z veľkého pódia. Pre prvý dojem a navodenie atmosféry je síce skvelé, keď sa zvukovka urobí čo najnenápadnejšie a bez kapely, je však veľká škoda, ak po úvodnom potlesku diváci musia niekoľko minút čakať na dobrý zvuk. „Ladies and gentlemen of Slovakia, we are ladies and gentlemen of PLACEBO.“ Brian Molko zmysel pre humor má, premýšľam len, kde zobral ten plurál v druhom „ladies“. Po úvodných skladbách spod pódia odchádzajú fotografi, spevák pokračuje: „Tak, fotografi odišli, už sme tu len ty a ja, bejby.“ Na ľudí jeho charizma očividne pôsobí. 
Po pódiu sa pohybuje ladne žensky, čo znásobuje image androgýna, o ktorom som si myslel, že ho dávno zanechal. Prvý väčší závar v kotli prichádza s ešte stále aktuálnou hitovkou „Meds“, zaznie všetko podstatné okrem „Pure Morning“, skladby, na ktorú som sa tešil najviac. Skladba, na ktorú som sa tešil hneď po nej, „Every You, Every Me“, zapadá. Kapela si trochu upravila aranžmány, takže znie špinavšie a viac punkovo, v konečnom dôsledku však plocho a fádne. Publikum je vo vytržení, no ku konci poldruhahodinového setu sa už pomaly prestávam baviť, príde mi veľmi zdĺhavý. Drkocem sa od zimy, záverečný cover Kate Bush „Running Up That Hill“ trochu zahreje.
Štvrtok
Vydržať včera na posledného z väčších headlinerov, ktorým bol GOLDIE o druhej ráno, nebolo v ľudských silách. Ráno sa dozvedám o problémoch s KORN. Jeden z členov (nakoniec vysvitlo, že nikto z pôvodnej trojky, išlo o Clinta Loweryho, doprovodného gitaristu) sa nachádza v Piešťanoch v cele predbežného zadržania po tom, čo zdemoloval hotelovú izbu, musel byť prevezený do nemocnice, kde v demolácii okolitého zariadenia pokračoval. Zábavná historka vzbudzuje obavy. Pokiaľ by to ohrozilo koncert, bolo by to už druhýkrát po sebe, čo Slovensko prišlo na poslednú chvíľu o vystúpenie KORN. Neskôr poobede prichádzajú veselšie správy, náš chuligán bol vraj po úpornom vybavovaní organizátorov prepustený, na hoteli vyspáva opicu, večer prebehne všetko podľa plánu. Zaujímavé veci sa, čo do vystupujúcich, začínajú diať až v podvečerných hodinách. Vo VIP zóne sedia anglickí punkáči LAY OUT THE TRAPS a v rozhovore so svojimi slovenskými fanúšičkami sa snažia prekričať ZÓNU A, ktorá si to kúsok od nich rozdáva s publikom na hlavnom pódiu. Punkáči su rozdelení na väčšinu pogujúcu pod pódiom a menšinu, ktorá idúc okolo nadáva na frontmana Koňýka. Počuť skladby, ktoré aspoň trochu v mladosti štrajchli každého z nás, ponad to všetko sa však znáša až príliš veľká ostbloková obyčajnosť, bez akejkoľvek pridanej hodnoty. Pre niekoho možno zaujímavá, pre mňa bohužiaľ nie. 
Nasledujúci NOMEANSNO Koňýkovcom nakopávajú prdel ťažkým spôsobom. Trojica starých pánov z Kanady, ktorí vyzerajú ako stredoškolskí učitelia angličtiny, oblečení adekvátne svojmu veku a neskrývajúci šediny, s rovnocenným postavením s bicími v prvej lajne, otočenými bokom k pódiu... A progresívny punk rock pre redšie publikum, v ktorom sa miešajú deti so staršou generáciou. Komunikatívny frontman Rob Wright zabáva prítomných nielen textami skladieb, či hovorenou rečou suplujúcou spev, no takisto hláškami medzi skladbami. Ďakuje ľuďom, že reagujú aj bez povinných zahrievacích popevkovo-skandovacích pomôcok, robí si žarty zo všetkého, vždy, keď spoza oblakov vykukne slnko, nadšene naň ukazuje. Ďalšia z kapiel, o ktorých existencii som pred Hodokvasom nemal tušenia a ďalšie veľmi príjemné prekvapenie. Reggae, ktoré som ochotný počúvať, sa dá spočítať na prstoch jednej ruky a ANTHONY B mi na ňu žiaden prst neprišije. Texty o marihuane znejú naozaj poučne, na 2nd Live Stage sa však schyľuje k vystúpeniu THE LAST DAYS OF JESUS. Bratislavskí gotici priťahujú slušný počet ľudí a od prvých tónov koncertu je jasné, že na festivale konečne hrá slovenská kapela, ktorá sa nemusí hanbiť pred zahraničnými divákmi. Predtým som sa obával, predsalen, denné svetlo nie je príliš ideálnou kulisou pre tento typ hudby, a takisto som začínal mať z kapely v poslednom období pocit únavy a fyzického i hudobného vyčerpania, koncert na Hodokvase tento dojem kompletne prekopal. Dokonale strhujúce vystúpenie, ktorému absolútne nič nechýbalo. 
Pastva pre uši, vďaka hercovi za mikrofónom zážitok aj pre oči - jedna mimická etuda striedala druhú. Vonku zúril lejak a silný vietor, vo vnútri pre zmenu kapela, ktorá na rozdiel od väčšiny kolegov vyvažovala vizuál fantastickou hudbou. Na koniec koncertu zaradili THE LAST DAYS OF JESUS prerábku „Potopy“ od ZÓNY A a nasledovalo krásne spontánne prekvapenie nielen pre divákov, ale aj kapelu samotnú. Po prvej slohe sa na pódium štverá Koňýk, spúšťa teatrálne tanečné kreácie a „bitku“ o mikrofón. Hoci ma on aj jeho domovská kapela nechávajú chladnými, toto bol zážitok, ktorý zaklincoval už aj tak skvelý pocit z koncertu. Je čudné v súvislosti s TLDOJ či Koňýkom použiť toto slovo, no bolo to skrátka... milé. MARKY RAMONE a jeho súčasná revival kapela bolo asi to najbizarnejšie, čo Hodokvas ponúkol. Stačilo zavrieť oči a človek bol na koncerte RAMONES, po ich otvorení však videl len speváka, trápne kopírujúceho originál (vrátane výzoru), kapelu, ktorej sa bohužiaľ nedalo veriť a hlavnú hviezdu za bicími, z ktorej až príliš vyžarovalo, ako veľmi je za zenitom, a ako veľmi mu jeho zosnulí spoluhráči chýbajú.
Nasledujúca hodina patrí MACHINE HEAD. Spočiatku som si myslel, že aj tá metalovejšia časť publika prišla najmä na poslednú kapelu, nakoniec sa však areál zaplnil pestrou vzorkou všetkých možných ročníkov a štýlových preferencií. Rob Flynn a spol. začali naplno už od začiatku. Netradične dlho však bojovali so zlým zvukom, ktorý pochoval napríklad skvelú „Imperium“. Ľudia sa delia na tých, ktorí divoko moshujú a tých, ktorí nechápavo zízajú, preč však nejde nikto. MACHINE HEAD zažívajú svoj triumf. Rob Flynn je úprimne dojatý, možno práve ľutuje, že pár hodín predtým zrušil všetky rozhovory, ľuďom po každej skladbe s metalovou fucking úprimnosťou fucking ďakuje, pripíja si s nimi. Každé druhé slovo „Ahoythe“, trvalý pobyt divákov mení na „Pieshtany“, frontmanský recept však padá na úrodnú pôdu. Partia hiphoperov vedľa mňa moshuje ostošesť (na ich domovskej scéne práve parili H16), dokonca na mnohé výzvy z pódia ukazuje paroháče. Po vyčistení zvuku a spoľahlivej hitovke „Old“ však prichádza aj na slabiny: v melodických spevoch sa kapela veľmi trápi, najmä nové skladby sú príliš dlhé. Reputáciu novinky však zachraňuje skladba venovaná Dimebagovi Darrellovi, ktorú Rob Flynn na album dokonca nahral na osobne venovanej gitare... „For the love of brother, I will sing this fucking song, aesthetics of hate, I hope you rot in hell!“ (mimochodom, Rob na Hodokvase vystupoval v rovnakom tričku ako v klipe k „Aesthetics Of Hate“). Pred koncom koncertu prichádza balada na akustických španielkach „Descend The Shades Of Night“ a úplný záver nemôže byť nič iné. Namiesto na oblohe sa smršť strháva na pódiu, tisíce hlasov vytvára takmer futbalový chorál „Let freedom ring with a shotgun blast!“ Trvá ešte veľmi dlho, kým Rob Flynn odíde z pódia. Dojatý a šokovaný ohlasom, tlieska, máva, klania sa.
Zajtrajší deň v práci je veľmi chabá vidina, počiatočné predsavzatia idú na vedľajšiu koľaj, nadšený atmosférou koncertu sa na vyvrcholenie festivalu presúvam do kotla pod pódiom. To už zdobia tri sady bicích, za ktoré sa ich bicmajstri vrátane Joey Jordisona stavajú zo všetkých najskôr. Odbúchané intro, naznačujúce úvodnú päsť do zubov, dámy a páni, KORN a „Here To Stay“. Problémy so zvukom tentokrát vyriešené behom niekoľkých minút, tradične ťažký a trasľavo podladený sound znie unikátne a nemožno si ho zmýliť s ničím. Okolo mňa sa to prekvapivo hemží takmer výhradne mladšími ročníkmi, ešte väčšie prekvapenie, že až na časté vertikálne oddeľovanie chodidiel od zeme nepríde k žiadnemu väčšiemu závaru. Pritom jeden dobrý dôvod strieda druhý: „Got The Life“, „Right Now“, „Freak On A Leash“, „Blind“, „Falling Away From Me“. Teplota klesá pri nie príliš osvedčenom „Twisted Transistor“ a skladba „Evolution“ z pripravovaného albumu zase núti viac počúvať než skákať z úplne logických dôvodov. KORN si neodpustili zopár klišé, „Y’all Wanna Single“ publikum odskákalo so vztýčenými prostredníkmi, veľmi sympatické však bolo Jonathanove poďakovanie kapele MACHINE HEAD priamo z pódia. Neskôr predviedol svoje tradičné sólo na gajdy, ktoré viac, než hudobné spestrenie slúžilo ako oddych pre kapelu a pre „sólistu“ možnosť ukázať svoju netradičnú schopnosť, bohužiaľ však nedošlo k tomu, aby trochu viac zo svojich schopností ukázal Jordison za bicími. Jeho dvaja sekundanti plnia úlohy na výbornú. Kto by sa čudoval, načo potrebuje Joey Jordison pri svojich schopnostiach ďalších dvoch bubeníkov, v úderných rytmických pasážach pochopí. Vôbec nejde o výplň, skôr o hutnosť, a tá u KORN kopala do zadku. Na záver sa opakoval scenár z MACHINE HEAD, kapela bola očividne dojatá z odozvy publika a Jonathan Davis napriek predkoncertným poverám o svojej utiahnutosti a izolácii prekypoval nadšením a vďakou.
Napriek sklamaniu organizátorov z nižšej účasti treba veriť, že sa partnerská prítomnosť rakúskeho festivalového giganta prejaví na budúci rok naplno a Hodokvas prinesie ďalšie veľké a najmä súčasné mená. Mediálne úvahy o rivalite s trenčianskou Pohodou nie sú namieste. Oba festivaly tento rok dokazujú, že podobne kvalitné podujatie možno na Slovensku robiť aj podľa dvoch odlišných kľúčov.
Foto: Kokot Kvet
