„Curse You All Men!“ – proklamácia, ktorá predznamenala vývoj nórskeho tria pod cisárskou zástavou v dobe chladnej industrializácie a štýlovej explózie blackmetalovej scény. Nebolo možné očakávať, že Ihsahn, Samoth a Trym zostanú niekde okraji – práve naopak, bolo ich možné očakávať v jadre kreatívneho víru. Retrospektívne je možné vnímať pozíciu deviateho ekvilibria nie až tak na výslní ako jeho predchodcu alebo následníka, avšak po hudobnej stránke sa jedná o prinajmenšom rovnako silný materiál.
Nastúpená cesta nenadväzuje jednoznačným spôsobom na starú líniu, avšak reprezentuje presne taký vývoj, aký by sme mohli očakávať. Každý pôvodný element bol rozpracovaný a dovedený do ďalšieho extrému, aby tak vznikol podstatne transformovaný materiál, vo svojom jadre však jednoznačne rozpoznateľný a pôvodný. Originalita tak zostala v plnej miere zachovaná a hranice boli opäť posunuté vo všetkých dimenziách. Od prvých komplikovaných taktov môže „IX Equilibrium“ pôsobiť veľmi chladne až surovo, namiesto zreteľne a logicky prepojených celkov prezentujú EMPEROR extrémnu tech-blackovú fúziu mnohých štýlov.
V tomto pohľade sa môže zdať, že temná atmosféra, ktorá predtým dominovala, sa týmto prístupom vytratila, no nie je tomu tak. Je tam v rovnakej miere, len jej je potrebné venovať viac času. Gitarová práca v mojom pohľade dosahuje v každej skladbe svoj absolútny kariérny extrém (a to aj vďaka rovnomernému autorskému podielu) v symbióze s nemenej ekvilibristickými bicími. Z hudobného hľadiska dostávame v každom záseku riadnu porciu rôznych štýlov, spojenú v zdanlivo neprehľadné kompozičné štruktúry. Do tých sa treba vnoriť celou mysľou, rozanalyzovať ich na kúsky a znova zložiť do celkov, aby boli správne pochopené. Jedným zo špecifických znakov „IX Equilibrium“ je aj to, že vklad oboch riffmajstrov je po hlbšej analýze veľmi badateľný. Nie je problém si tak vychutnávať komplexné progresívne riffy Ihsahna i tvrdšiu hru Samotha, zameranú predovšetkým na údernú rytmiku a deathové vlny. V každom momente je možné vnímať výnimočné postupy, ktoré sú roztrúsené vo veľkom počte vrstiev, ktoré v momentoch harmonizujú, aby vzápätí prešli do organizovaného chaosu, ktorý bol vždy poznávacím znakom kapely. Prvé z radu absolútne zreteľných prekvapení však odznieva v epickej balade „An Elegy of Icaros“, ktorá sa miestami halí do deathmetalového oparu. Ďalšie leží hneď v nasledujúcej „The Source Of Icon E“, kde sa po pomalom rozjazde dočkáme siahnutia na absolutné hranice rýchleho blackmetalu, spojeného s Ihsahnovými pokusmi o temer heavymetalový „jačák“. A tretím výrazným prekvapením je pomalá a relatívne a zdanlivo najjednoduchšia skladba kariéry EMPEROR, „The Warriors Of Modern Death“, pod povrchom ktorej je tiež možné nájsť komplikovaný skelet. Ďalší sled silných momentov je umne a rovnomerne vtepaný do všetkých skladieb, kde vyzdvihovať je temer nemožné.
Pre tvorcov je priam symptomatické pohrávanie sa s neuchopiteľnými konštrukciami na každej ploche, ktorú sa budete snažiť vnímať. Všetko je pritom vytiahnuté do absolútnej krajnosti, či už je to absolútny úvod „Nonus Aequilibrium“, dramatické pulzy v tempách, aké prezentuje „Sworn“ alebo mrazivá mystika záveru „Of Blindness And Subsequent Seers“. Po hlbšom vnorení vyvierajú na povrch aj pôsobivé a v prvom pohľade možno málo zreteľné klávesové party, bez ktorých by to však celé (tak dobre) nefungovalo. Rovnako ako hudobná, je aj textová stránka albumu posunutá do abstraktnejšej, no nesmierne pútavej polohy. V spojení do celku tak dostávame rozmerovo bohatý materiál, ktorý predstavuje vyváženú a vybrúsenú symbiózu kreativity všetkých členov EMPEROR s príznačne zvoleným názvom. Deviatka (reálne osmička) skladieb predstavuje zo všetkých strán excelentný album, ktorý je možno práve pre svoju komplikovanosť a nároky na poslucháča tým najnedocenenejším v slávnej diskografii kapely.
