Snáď štrnásť rokov uplynulo od dňa, keď som pravdepodobne na vlnách Rádia Ragtime počul „Daughter“, prvú skladbu od PEARL JAM, ktorá sa dostala do uší vtedy dvanásťročného fagana, pyšného na to, že do školy môže chodiť v rozopnutej flanelke. Ospravedlňujem sa za nostalgickú vsuvku, no ťažko sa jej pri posluchu mamutieho „Live At The Gorge 05/06“ ubrániť.
Vydať sedemdiskový živák už zdiaľky zavána samožerstvom a stratou súdnosti (aj tento fakt asi prekvapí len tých, čo nevedia, že počet oficiálnych live albumov PEARL JAM dávno presiahol stovku). Tvorivá sloboda, ktorej PEARL JAM mali vždy dosť (a ktorej sa Eddiemu Vedderovi a jeho parťákom dostáva paradoxne o to viac, o čo menej ľudí si kupuje ich dosky) sa však odjakživa podpisuje hlavne na nekompromisnej kvalite výstupu „se vším všudy“. „Live At The Gorge 05/06“ nie je žiadnou výnimkou, presne tak, ako sa výnimky nenájdu na žiadnom CD, ktoré PEARL JAM vypustili po v tomto ohľade prelomovom „Vitalogy“. Tri papierové obaly v krabičke ozdobenej fotografiami z National Geographic nesú sedem farebne odlíšených diskov z troch koncertov, ktoré PEARL JAM odohrali v rokoch 2005 až 2006 v The Gorge Amphitheatre, neďaleko domovského Seattlu. A sme na začiatku.
Dlho som bojoval s tým, ako sa vôbec s ôsmimi hodinami hudby, rozdelenými na stovku stôp, popasovať. „Live At The Gorge 05/06“ nie je počúvaním na jeden záťah (i keď aj o to som sa pokúsil), ani zberateľskou raritkou, predurčenou na zapadanie prachom. Celý set je do veľkej miery „opus magnum“ skupiny – i keď zrejme nezamýšľaným. Za cenu menšiu než je cena dvoch radoviek dostanete všetky skladby, cez ktoré si PEARL JAM pamätáte, nech je váš vkus v rámci tvorby grungeových veteránov akýkoľvek. To všetko v povestnej zvukovej i interpretačnej kvalite, ktorá PEARL JAM vyslúžila nálepku jednej z najlepších koncertných kapiel, vďaka čomu sa vedderovci zrejme vôbec nemusia starať o kvantitu a predaj štúdioviek. A sme zase na začiatku.
Vymenovávať tracklist je zbytočné, aj keby to náš redakčný systém zvládol; nájdete ho na tomto odkaze. Tvorba PEARL JAM je pre Veddera istou neprerušiteľnou misiou, takže žiadna z jej etáp nie je zabudnutá po tom, ako príde nová, nablýskaná doska. To však neznamená, že by sa musel poslucháč prehrýzať vatou z toho menej vydareného, pod čo sa skupina podpísala. „Binaural“ reprezentuje len dvojica skladieb, „Riot Act“ len o pár viac. Zato sa ten istý poslucháč dočká koncertných špecialít, akými dozaista sú „Baba O’Riley“ od THE WHO, stálica „Fuckin’ Up“ z pera Neila Younga, skladby od RAMONES, Toma Pettyho, Jimiho Hendrixa...
Vrcholom sú však piesne, ktoré s PEARL JAM odspieva dav. Pri počúvaní „Alive“, „Even Flow“, „Blood“, „Better Man“ ale i snáď posledného ozajstného hitu kapely, „Given To Fly“ je ľahké zabudnúť, že ich poznáte odpredu-odzadu a na chvíľu sa ponoriť do predstáv, že ste TAM, a zimomriavky vám behajú po tele zhora dole. Rafinovaná dramaturgia umožnila rozdeliť koncerty na sedem CD tak, že každé je iné, pokrývajúce rozličné obdobia v rozličnom pomere. Spolu s tracklistom vytlačeným na každom CD ide o malé detaily, ktoré „Live At The Gorge 05/06“ pridávajú na hodnote. Nie je nič ľahšie, než vybrať si ten správny disk či dva a urobiť si malý súkromný koncert. Kto spočíta, koľko máte možností?
