Bratislavské divadlo GUnaGU je zvláštny fenomén. Vypredáva predstavenia v dobe, kedy vraj ľudia na kultúru kašlú, no robí to hrami, ktoré, nech si o rôznych druhých a tretích plánoch nahovárame čo chceme, pútajú najmä prízemným povrchom plným vulgárnosti a bulvarizovanej ľudskej hlúposti stvárnenej v mnohých podobách. Slovenská doba, v ktorej vraj ľudia na kultúru kašlú, je zároveň dobou, kedy sa nenatáčajú filmy. Ak uveríme katastrofickým nárekom umeleckej obce, chudinke nútenej mrhať talentom na dabovanie telenoviel a účinkovanie v hnusných komerčných reklamách, uveríme tiež veľkej výnimočnosti divadla GUnaGU. To nielenže stále udržiava ľudí v hľadisku, no v krátkom čase sa zaslúži až o dva nové slovenské filmy. Budúci rok sfilmujú najkultovejší kúsok „English is Easy, Csaba is dead!“, tento rok to opatrne skúša Klimáčkova hra „Gotika“, podľa ktorej vznikol film „Polčas rozpadu“.
Pre začiatok treba dodať, že „Gotika“ bola svojho času jednou z náročnejších hier divadla z Františkánskeho námestia. Niežeby tiež nebola o vulgárnosti, no svoje postavy a dej zaplietla do oveľa komplikovanejšieho vrkoča, takže okrem rehotania sa na každom „kokotovi“ a „piči“ bolo treba navyše dávať aj pozor. Zvláštna atmosféra a vôbec fakt, že šlo o „undergroundové“ divadlo s jednoduchou scénou, vzbudzovalo veľa očakávaní. „Polčas rozpadu“ preto mohol byť naozaj skvelým filmom. Nie je. Celý čas sa totiž snaží spojiť dve zdanlivo opačné konce. Byť zároveň náročnejším filmom, čerpajúcim z ponurej atmosféry predlohy, absurdných charakterov a postmoderných situácii a zároveň byť moderným „spoločenským“ filmom, ktorý nikoho neurazí a aj menej náročnému divákovi ponúkne jeho vlastnú, no vieweghovsky zaujímavejšiu paralelnú realitu. Toto ešte stále nie je jeho slabinou. Problém je skôr v tom, ako to robí. V konečnom dôsledku totiž na to prvé preukazuje nedostatok odvahy a to druhé, zdanlivo ľahšie, pôsobí nepresvedčivo. Telenovelovské dialógy tu podporujú nepresvedčivé a afektované herecké výkony, ktoré sa nesnažia byť nápadité, ani konštruktívne. 
Keď vraví matka dcére: „Dúfam, že antikoncepciu berieš. Nechcené dieťa, to ti môže zničiť život,“ a dcéra jej pointovo odpovedá: „O tom ty niečo vieš, nie?,“ divák tak trochu tuší, že celá scéna mala mať trochu dlhšiu stopáž a rozhodne viac oveľa nápaditejších viet. Nepodarených a samoúčelných „kameňákovských“ skečov je tu viac. Za všetky možno spomenúť onanujúceho roľníka, alebo dva momenty, kedy salvu smiechu v sále vyvoláva tresnutie slova „kokot“. Medzi plejádu dobrých nápadov, ktoré však bohužiaľ nie sú dotiahnuté do konca a pôsobia skôr izolovane, patrí aj dialóg dvoch sestier v arménčine, do ktorých robí Viktorova postava nevedome kontroverzné idiotské poznámky.
Ozdobou filmu je jednoznačne herecký koncert hlavných postáv a bohužiaľ neprepojená a zanedbaná vedľajšia úloha fantastickej Ivy Janžurovej. Táňa Pauhofová je najlepšia slovenská herečka nielen medzi jej vlastnou generáciou, ale minimálne aj medzi dámami o jednu generáciu vyššie. Ján Kroner až tak veľmi hrať nemusí, pretože jeho postava iba tak trochu preháňa všetko to, čím je herec aj v skutočnosti (čím samozrejme nemyslím akékoľvek narážky na polygamiu). Vrchol filmu je ich spoločná milostná scéna, ktorá je plná magnetizmu a vášne, a ktorá má všetky tie „navyše“, ktoré sú pri obyčajnom suchom a tuctovom filmovom sexe tak potrebné. Smola Ivy Janžurovej spočíva v tom, že celý čas ako keby hrala v úplne inom filme. Pripomína staršiu verziu Milky Vášáryovej z filmu „Horem pádem“ a obrovskou charizmou a hereckým umením stiera aj kompromisné a trochárske dejové umiestnenie, ktoré jej bolo od tvorcov dopriate. Z nevýhody robí výhodu svojim vystupovaním a hereckým výkričníkom, ktorým sa zakaždým hlási o slovo, takže divák pre jej plnohodnotné zapojenie sa do filmu v skutočnosti ani nepotrebuje vysvetľovaciu scénu, v ktorej sa so svojou dcérou baví o svojom zosnulom manželovi a jej otcovi. 
Medzi nenápadnejších, no šikovných, patrí Marek Geišberg, za ktorého väčšinu odohráva jeho imidž, no to ostatné je rozhodne hodnotné tiež. Pozitíva uzatvára filmová hudba Oskara Rózsu, ktorá je zdanlivo typická pre tento druh filmov, no vykazuje čarovnú a charizmatickú nadstavbu. Škoda, že sa viac nedostali k slovu tvorcovia „soundtracku“ k divadelnej hre „Gotika“, skupina THE LAST DAYS OF JESUS. Fakt, že v tom celom pôsobia svojou povinnou vsuvkou ako exoti, rozhodne nie je naplnený potenciál, ktorý boli schopní filmu dať, kebyže ako zástupcovia subkultúry podstatnej pre dej a myšlienku filmu dostanú viac priestoru.
„Polčas rozpadu“ je filmom, ktorý poškuľuje do Českej republiky. Súčasná, humorom odľahčená, nevážna spoločenská dráma pre čo najširšie publikum. V súčasných suchotách film, ktorý upúta už len tým, že je nový. Nie je žiadnou sebaparodujúcou hrou na hlboké myšlienky, sondou do vnútra duše, návratom hlavného hrdinu ku skutočným duchovným hodnotám a nemá ani všetky tie ostatné gýčovité nezmysly, s ktorými slovenskí filmári tak radi oblbujú diváka – snáď okrem tradične netypických mien hlavných postáv, ktorými sa v našich končinách hrá na akože individualitu a tajomno. „Polčas rozpadu“ je však aj dielo, ktoré mohlo byť oveľa lepšie, kebyže sa obom jeho protipólom dostane vyváženejšieho pomeru, a ten odvážnejší (a oveľa zaujímavejší) pôsobí dojmom, že ho tvorcovia berú oveľa vážnejšie.
Foto: Saturn Entertainment
Trailer
