To, že debutový album „On Through The Night“ formálne prihlásil DEF LEPPARD k novej vlne britského heavy metalu je nespochybniteľný fakt, napriek tomu, že znie čudne. Čudne jednak preto, že kapela sa od neho neskôr často dištancovala (v čase nahrávania mal najstarší Joe Elliott 20 a najmladší Rick Allen iba 16 rokov), už druhým „High’n’Dry" započala radikálny odklon od heavymetalovej hudby a pri štvrtej, najúspešnejšej „Hysterii“ by ste medzi nimi a takými IRON MAIDEN našli viac rozdielov, než zhôd. Napriek tomu je debutový album neskoršej štadiónovej legendy tradičný stredoanglický heavymetal počiatku 80. rokov. Dokonca jeden z najlepších.
To, čo „On Through The Night“ odlišuje od ostatných debutov ich britských kolegov, je množstvo vplyvov, ktoré DEF LEPPARD kombinujú so svojim mladíckym nadšením a naivnou energiou. Počuť, že chlapci zo Sheffieldu vyrastali okrem prvogeneračných tvrdých kapiel aj na T-REX, glam rocku, no najmä THIN LIZZY. Takže aj keď to na úvod rozbalia nekompromisne rokenrolovou „Rock Brigade“ a neskôr sa k dravej energii vrátia s „Rocks Off“, „Answer To The Master“, no najmä najväčšou hitovkou albumu „Wasted“, o žánrovú a farbistú pestrosť albumu sa medzitým postarajú glamrockockom napáchnutá „Hello America“, či dvojica „Sorrow Is A Woman“ a „Satellite“, v mnohom črtajúca neskoršiu hardrockovú tvár kapely. To, že DEF LEPPARD mali v roku 1980, resp. 1979, keď album nahrávali, inšpirácii celý kopec, dokazuje aj záverečná, takmer artrocková „Overture“. Tá bola mimochodom spolu s „Rocks Off“ už na „The Def Leppard EP“ z januára 1979, spolu s trackom „Ride Into The Sun“, ktorý o mnoho rokov neskôr kapela znovu nahrala a vydala na zbierke B-strán a nikdy nevydaných rarít „Retro Active“. Ak sa obzeráme do úplných začiatkov, práve toto EP kapelu katapultovalo medzi elitu. Joe Elliott vtrhol počas sheffieldského DJ-ského setu legendárneho Johna Peela na pódium a nahrávku mu osobne odovzdal. Peela oslovila a DEF LEPPARD sa dostali do vysielania BBC, k prvej zmluve a k albumu, o ktorom je reč.
Zostava kapely v dobe nahrávania debutu sa od tej najslávnejšej líši tým, že Phil Collen si ešte len patlá na tvár make-up u glam rockových GIRL a u DEF LEPPARD pôsobí jeho oveľa tvrdší a priamočiarejší predchodca Pete Willis, ktorý dostal o dva roky neskôr padáka pre problémy s alkoholom. Steve Clark tým pádom ešte nemá po boku rovnocenného virtuóza a inštrumentálny model DEF LEPPARD kopíruje osvedčenú cestu jedného, ktorý vypĺňa spodky a drží sa v úzadí a druhého, ktorý príde dopredu a v záklone dodá melodiku. No a Rick Allen má ešte stále svoju ľavú ruku, v ktorej dokonca drží paličku starosvetsky od palca k malíčku. Toto všetko sa neskôr zmenilo, kapela spravila masívny útok na americký trh (čím spáchala zločin, z ktorého ich u anglických fanúšikov neskôr vykúpila až tragická a dobre známa autohavária Ricka Allena) a do niekoľkých rokov sa zmenila z robotníckeho heavy metalového komba na hardrockových rebelov, vypredávajúcich štadióny.
Možno sami už o svojom debutovom albume „On Through The Night“ nechcú počuť ani slovo, možno o ňom Joe Elliott vyhlasuje, že pre nich bol ako palivová nádrž, vďaka ktorej raketa opustí atmosféru a keď ju viac nepotrebuje, jednoducho sa jej zbaví. Presne takto to uviedol vo vystúpení pre program „VH1: Storytellers“, načo Phil Collen otočil potenciometrom a zahral nesmrteľný úvodný riff „Wasted“, privádzajúc prítomných divákov do vytrženia. Kapela sa na tom zasmiala a program pokračoval ďalej, jedným z mnohých hitov neskoršej éry. Nech je to s nostalgiou akokoľvek, DEF LEPPARD pravdepodobne nemusia ľutovať nič. Hoci sú dnes polozabudnotou kapelou veteránov, ktorí už nikdy nezložia druhú „Hysteriu“, nasledujúcich 12 rokov po vydaní „On Through The Night“ dokázali minimálne toľko, koľko ich najúspešnejší spolupútnici z éry NWOBHM, na ktorých sa dnes vlastne zabudlo tiež.