SEPTICFLESH - Communion

SEPTICFLESH - Communion

SEPTICFLESH - Communion

SEPTICFLESH - Communion

5 rokov kómy, reunion, nový album a kozmetická (?) zmena v názve. Gréci sú späť na scéne koncertne, no hlavne s neočakávaným materiálom. „Sumerian Daemons“ vykreslil kapelu ako sympatickú a svojskú entitu, myslím, že dosť nedocenenú na pomery svojej dlhej existencie. Aj preto sa vody po avizovanom rozpade v mojom ponímaní rýchlo upokojili, ale pripravili tak pôdu pre o to silnejší možný návrat.

Je jednoduché skonštatovať, že ten návrat sa vydaril, dokonca prináša aj niečo viac. Moderná doba si v žánri black/death, kde sa Gréci pohybujú, žiada buď rázny pokrok alebo na strane druhej poriadnu retrogresiu. SEPTICFLESH sa s novinkou vydávajú smerom vpred a to po všetkých stránkach. Od nabúchaného zvuku cez progresívne vsuvky až po umné zakomponovanie tentokrát živých akustických nástrojov a charakteristických zborov. Táto smrtiaca kombinácia je zapracovaná do antického mylogicko-atmosférického konceptu, ktorý je kapele vlastný a robí ju osobitou.

Pri celkovom pohľade je možné konštatovať, že na „Communion“ štvorka Grékov s démonickým frontmanom riadne pritlačila na pílu, čomu na sile pridáva i našliapaný zvuk. Gitary sú často postavené do úlohy nositeľa rytmiky v ostro rozsekaných klepačkách a celá melodická sekcia zostáva na pleciach živého symfonického telesa, prípadne zborov (tých je tu menej ako v minulosti). Dokonalým predstaviteľom a istým symbolom tohto pomerne originálneho a sviežo pôsobiaceho konceptu bude napríklad úvodná „Lovecraft’s Death”. Pritvrdenia sa dočkal i vrstvený vokál a osobitne musím pochváliť i basgitarové linky vynímajúce sa v najvypätejších momentoch. Popri zúrivých atakoch typu „Babel’s Gate” alebo titulky „Communion“ spolu s tech-deathovou prezentáciou, vytiahnutou vo „We The Gods“, sa nezabudlo ani na epickejšie, melodické záseky. Prvým z nich je „Anubis“, kde zrejme prekvapí tentokrát melodický frontmanov vokál, ktorý síce nepovažujem za adekvátnu náhradu skvelého sopránu Natalie Rassoulis, ale postačuje. Melodickejšími a ľahšími skladbami sú ešte „Sunlight Moonlight“ a záverečná „Narcisuss“, ktorá má v tomto smere na albume primát. Napriek tomu nevyznievajú ani tieto kúsky lacno a pod ich povrchom sa toho dá nájsť viac. Ostatne, to sa dá konštatovať aj o zvyšku. Atmosféra je rovnomerne rozložená medzi všetky kompozície a dominujúci antický koncept (tento krát oprostený od industriálnych ruchov), ktorý je zrejmý už z názvov skladieb, je prenesený aj do najagresívnejších kúskov. To hodnotím ako výrazné pozitívum, ktoré má značný dopad na kompaktnosť a je znakom toho, že autori sú schopní prenášať svoje posolstvá a pocity skrz extrém, ktorý tak nevyznieva samoúčelne.

Zásadné negatíva nie sú veľmi badateľné, zmeny v zostave kapele jednoznačne prospeli. Stopáž je síce kratšia, avšak na jej ploche sa toho udeje dosť na to, aby mohol zostať poslucháč spokojný. Je to proste návrat ako má byť – plný energie, hudobne vybrúsený, pokrokový a konceptuálne premyslený. Nie som si istý, či spraví dieru do sveta, ale to nehodnotím ako zápor. Priaznivci SEPTIC FLESH budú určite spokojní.

 45

Arrow

Verdikt

Návrat ako má byť – plný energie hudobne vybrúsený pokrokový a konceptuálne premyslený. Nie som si istý, či spraví dieru do sveta, ale to nehodnotím ako zápor. Priaznivci SEPTIC FLESH budú určite spokojní.

Hodnocení

Autor
8,5 / 10
Redakce
8,5 / 10
Čtenáři
8,6 / 10

Další informace

Stopáž: 38:11

www.abstrata.net/sfsite/

Sestava

Skladby

  1. Lovecraft's Death
  2. Anubis
  3. Communion
  4. Babel's Gate
  5. We The Gods
  6. Sunlight Moonlight
  7. Persepolis
  8. Sangreal
  9. Narcissus

Diskografie

Titan (2014)
The Great Mass (2011)
Communion (2008)
Sumerian Daemons (2003)
Forgotten Paths (The Early Days) (Best of) (2000)
Revolution DNA (1999)
A Fallen Temple (1998)
The Eldest Cosmonaut (EP) (1998)
Ophidian Wheel (1997)
Esoptron (1995)
Mystic Places of Dawn (1994)
Temple Of The Lost Race (EP) (1991)

Jiné pohledy

Shnoff
8,5 / 10

Hlavně si nehrát na nějaké velké umění a v jednoduchosti je síla. Těmito zásadami by si měly řídit všechny metalové kapely, které hodlají koketovat s klasickou hudbou resp. s tělesy provozujícími klasiku. Řekové si je vzali k srdci a vytvořili lehce se poslouchající desku, která má atmosféru a snad i trvanlivost. Fúze je zatím hodně silné slovo, ovšem o velmi zdařilém počinu lze hovořit zcela jistě. ... [27. června 2008]