Skupina, ktorá za viac ako dvadsaťpäť rokov svojej existencie dospela k statusu legendy bez toho, aby sa tomuto svojmu zaslúženému titulu niekedy spreneverila. Neverím, že by sa niekde našiel nejaký metalový fanúšik, ktorému by nič nehovorilo meno NAPALM DEATH, takže mi pripadá vhodné prejsť rovno k aktuálnej novinke. Trinásta radovka z dielne tejto birminghamskej squadrony je aj napriek nešťastnosti, pripisovanej tomuto číslu, albumom nadmieru vydareným. Oproti extrémnejšiemu predchodcovi („Smear Campaign“) je novinka pestrejšia i umiernenejšia (samozrejme, stále sú to NAPALM DEATH), a ak ju už musím prirovnať k niečomu z ich predchádzajúcej tvorby, tak mi na um prichádzajú albumy „Diatribes“ a „Inside The Torn Apart“. Samozrejme si môžete povedať, načo počúvať viackrát vylúhovanú muziku... Lenže ona tá ich hudba vylúhovaná nie je ani náhodou. Aj keď sa už pekne dávno NAPALM DEATH nedajú označiť za štýlotvorcov, stále ostali lídrami grindcoru, štýlu, ktorého sa stali základným pilierom. Dodnes dokážu svoje (hoci aj miliónkrát obohraté) nápady pretaviť do fungujúceho celku, ktorý je ukážkou grindovej tvrdosti, hudobnej brutality a nespútanej energie.
Niekoľko sekúnd presahujúcich cez päťdesiat minút je dosť netypická dĺžka albumu u grindovej nahrávky, no aj napriek tomu „Time Waits For No Slave“ neunudí nikoho. Ako som už vyššie spomenul, nahrávka je dostatočne pestrá, síce vystavaná na klasických napalmovských klepačkách, ktoré ale nie sú výhradnou témou albumu. Skupina úspešne do svojej hudby integrovala aj iné hudobné postupy, ako napríklad pomalšie rytmy v „Life And Limb“, thrashový feeling v „On The Brink Of Extinction“, blackové vplyvy a zaujímavý „zborový “ čistý vokál vo „Fallacy Dominion“, punkové bicie v úvodnej „Strongarm“ a hardcore v „Larceny Of The Heart“ . Takto by som mohol ešte hodnú chvíľku pokračovať a počítať na palcoch, čo všetko v ich muzike počujem, ale aký by to malo zmysel? Veď v každom songu je možné začuť množstvo inšpirácií, z ktorých skupina okolo charizmatického Shana Emburyho dokázala prevziať to najzaujímavejšie. Všetky tieto ingrediencie nasypali do jedného kotla, rozsekali, pomleli, zamiešali a nakoniec vyšľahali do naozaj zaujímavého celku, ktorý v dnešnej dobe už asi nikoho neprekvapí, no na druhej strane ani nikoho nenechá chladným. Barneyho vokál tiež nijako neudivuje, no ak sa pozornejšie započúvate, môžete začuť jeho hlas v polohách, ktoré nie sú veľmi typické (samozrejme stále v hraniciach štýlu). Mitchov občasný ujačaný backing vokál už neoddeliteľne patrí k NAPALM DEATH a inak tomu nie je ani na novinke. Aj keď napríklad jeho výpomoc Barneymu v už vyššie spomínanej „Fallacy Dominion“ sa dá považovať doslova za revolučnú... Väčšina textov na albume pochádza z Barneyho pera, no po dvoch zásekoch prispeli aj Mitch a Shane, pričom koncepčnou témou všetkých textov sa stala honba za materiálnym úspechom a neschopnosť oceniť jednoduché hodnoty. Okrem toho sa Barney a spol. v textoch venujú náboženstvám, viere, manželstvu, úlohe dnešnej ženy, atď. Gitara majstra Mitcha, basgitara „vlasáča“ Shana a Dannyho bicie sú klasickou ukážkou majtrovstva a remeselnej zručnosti, z ktorej nad napalmovký priemer vytŕčajú práve veľmi variabilné Dannyho bicie. Nech by aj boli vyššie menované základy akokoľvek kvalitné, nebyť výbornej štúdiovej práce skupiny pod vedením producenta Russa Russela (THE EXPLOITED, LOCK UP, AMORPHIS, NEW MODEL ARMY, atď.), nedosiahli by takúto nespornú kvalitu. Cover albumu má na svedomí člen ANAAL NATHRAKH Mick Kenney, ktorého spolupráca so Shanom má vplyv aj na samotných NAPALM DEATH (odkiaľ že sa asi vzal ten blackový feeling?).
Shane, Mitch, Danny a Mark patria k už ostrieľaným starým psom, ktorých tvorbu budem žrať snáď navždy. Možno som obeťou nekritického obdivu, ale aj napriek istej obohratosti sa dá považovať novinka za krok vpred a páči sa mi o niečo viac ako predchádzajúci návrat ku koreňom. Na „Time Waits For No Slave“ NAPALM DEATH potvrdili, že s nimi musíme počítať, a že je stále o čo stáť.
