Dnes už na scéne veľmi populárna extrémistická dvojka ANAAL NATHRAKH nám albumy pľuje s priam železnou pravidelnosťou. Kapela sa zľahka presunula z kanálneho podsvetia do prijateľnejších vôd a (aj) „In The Constelation Of The Black Widow“ je v mojom pohľade znamením istého hľadania mediánu medzi dvoma hudobnými antipólmi, ktoré prestupuje aj nedávnymi počinmi kapely. Tak by sa možno dal charakterizovať jednoznačný ústup kapely z novátorskej pozície a presun skôr do polohy stáleho telesa produkujúceho zaručenú kvalitu.
Osobne som s tým plne zmierený a spokojný, no predsalen „In The Constelation Of The Black Widow“ prináša isté aditívum, ktoré sa nebojím nazvať akýmsi zlatým ekvilibriom kapely v snahe o synergiu úchylného extrému a našľapanej melodiky bez pocitu prílišnej divergencie na jednu alebo druhú stranu. V mojom pohľade našli ANAAL NATHRAKH svoj ideálny zvuk, oproti peklu sa preradilo na najvyššiu rýchlosť, melodického vokálu a príliš predvídateľných momentov je menej, naopak nápadov cítim viac.
Znie to ako jednoduchý recept, ale jeho realizácia je o to komplexnejšia. Svetelná rýchlosť automatu s utrhnutými vokálmi („Oil Upon The Sores...“), psychotickými sólami („In The Constelation...“) a typicky smrtiacimi pomalšími predelmi („Blood Eagles Carved...“) s optimálnym zakomponovaním spevov („More Of Fire Than Blood“) funguje v sladkom hnilobnom pachu tradičnej tvorby kapely aj tentokrát. Zaujímavým a novým artefaktom je, že preefektovaným ustreleným vokálom Davea Hunta sa dá miestami aj rozumieť. K veľkým zvoľneniam nedochádza a ANAAL NATHRAKH opäť úspešne sobášia (miestami tradičné – „So Be It“) blackové melódie s lavínou svojskej hudobnej (miestami grindovej) špiny. Majstrovstvo dvojice spočíva aj v ľahkosti a kompozičnej nenásilnosti prechodov medzi ideami a postupmi, vytvárajúc tak veľmi spojitý extrémny celok. Úrovňovo sa v svižnej stopáži nesie album v jednej hudobnej i koncepčnej rovine, aj keď by som vedel vypichnúť takú „Oil Upon The Sores...“ alebo „Blood Eagles Carved...“.
V súhrne sa z môjho pohľadu jedná o podarenú selekciu a redefiníciu toho najlepšieho z minulej tvorby uleteného britského dua v prepracovanej a silne blackovej podobe. Ja to ANAAL NATHRAKH opäť žeriem, ale dokážem si predstaviť, že sa na ich novinkový album dá pozrieť aj z úplne opačnej perspektívy.
