Sympatická austrálska thrash-blacková svorka po dlhej pauze prichádza s novým materiálom. Kapelu som síce kútikom oka sledoval od debutu, no reálne je prvým počinom, ku ktorému sa mi podarilo dostať, až novinkový „Defiance“. Štýlovo sa núka do porovnania paralela s ABSU, ale DESTRÖYER 666 razia inú a, nutne podotknúť, ďaleko klasickejšiu cestu.
Cestu poctivého „blackened“ thrash metalu zahraného poriadne od podlahy. To v preklade znamená od prvej sekundy silnú porciu kovovej energie s rovnako kráľovskou dávkou chytľavých melódií. Na prvý pokus to funguje priam famózne. Vynikajúci zvuk podporený klasickými thrashovými sólami s občasnými výpadmi do blackovejších vôd, tak, ako demonštruje „Weapons Of Conquest“, prípadne explozívna „Blood For Blood“. Oba menované záseky i ďalšie kúsky vykazujú známky hitov instantne. Týmito vetami sa dá charakterizovať v podstate celý album a pokiaľ vám pri ich čítaní poskočilo srdce, môžete na tomto mieste recenzie skončiť.
Poskladať zapamätateľnú linku alebo riff nemusí byť až taký problém, avšak zabezpečiť, aby to zároveň nezáváňalo primitivizmom, chce iste väčšiu dávku umenia. Pohľad na moje hodnotenie napovie, že DESTRÖYER 666 sa to darí. Z materiálu je silne cítiť vyhranosť kapely, a aj to, že veci majú hlavu a pätu bez akýchkoľvek negatívnych zápachov (ak nepočítame pekelnú síru). Ostrý zvuk a výborne zvládnutá produkcia, ktoré pomáhajú vyvažovať energickú zrážku postupov minulosti a moderného poňatia extrémnej muzikálnej zložky (vrátane nabrúsených blackových výklepov), prinášajú nahrávke ďalšie pozitívne body. Je zrejmé, že ako celok to funguje a odsýpa svižne bez výrazne slabých miest v pestrom prúde premenlivej energie jednotlivých skladieb. Playlist je vyskladaný logicky dobre, prežil by som snáď len bez záverečnej (povinnej) „balady“. Okrem mierne prevarených postupov aj táto porcia archaizmu dodáva charakter a istú mieru originality, ktorá pri tomto neoklasickom prístupe môže inak chýbať.
„Defiance“ je okrem všetkých spomínaných pozitív aj predstaviteľom toho, že aj ony môžu byť veľmi ľahko pretavené do opačného smeru. Vďaka miestami až prehnane priamemu ťahu na bránku, ktorý síce k štýlu patrí, je tu tradične najväčším problémom rýchle opočúvanie. Chvíľu síce album vydrží, ale len ťažko budem vedieť predikovať, či to bude dlhodobejší stav a budem sa k nemu pravidelne vracať. Zatia to tak nevyzerá, aj keď sa jedná v konečnom dôsledku o solídny a rýchlo návykový materiál.
