„Každý chlap pod mojim velením mi visí sto nemeckých skalpov. A ja chcem svoje skalpy.“ Najnovší Tarantinov film určite zaujal všetkých už len svojou myšlienkou. Mnohých niekedy určite napadlo, aké by to bolo skvelé vrátiť sa v čase a zmeniť históriu. Napraviť vlastné chyby, v bláznivejšej verzii rovno celú históriu. Filmov na podobnú tému tu už bolo viac, nič nové nie je ani väčšie či menšie falšovanie histórie zbraňami kinematografie. Tarantinovi však treba nechať, že myšlienka vytvoriť židovskú partizánsku jednotku, ktorá sa počas druhej svetovej vojny túla okupovaným Francúzskom a masakruje náckov, je fakt cool.
Menším sklamaním nakoniec je, že film sa týmto nápadom zaoberá iba zo svojej menšej časti. Oveľa dôležitejšími sú príbehy dvoch hlavných ženských postáv a ich spoločný cieľ, oveľa užší než len tarantinovsky, náhodne zabíjať. Hoci sa tvorcovi „Nehanebných bastardov“ podarilo všetky tri dejové línie skĺbiť, najviac na ich pretlak trpí tá úplne pôvodná – židovskí správňáci s výnimkou finále vezmú život zanedbateľnému počtu (nad)ľudí. To Uma Thurman ich dala v tokijskom bare snáď aj trikrát toľko. Istotou je tak len to, že smrť viacerých sprevádzajú hlášky, ktoré majú slušný nábeh na zľudovenie. „Nemôžete čakať, že vám dám informácie, ktoré ohrozia nemecké životy,“ s úsmevom vraví nemecká šarža, ktorá so svojimi podriadenými má tú smolu a spadne do rúk bastardom. „Nuž, vieš čo, Werner, v tomto sa mýliš, pretože presne to od teba očakávam,“ odpovedá mu takmer chápavo poručík Aldo Raine v podaní ako vždy excelujúceho Brada Pitta. „Potrebujem vedieť o Nemcoch, ktorí sa v lese ukrývajú. A ty mi to musíš okamžite povedať.“ „S úctou odmietam, pane,“ znie nemecká odpoveď. V tej chvíli sa oči Alda Rainea rozžiaria: „Vlastne, Werner, toto naozaj radi počujeme. Úprimne, sledovať Donnyho vymlátiť z náckov život je najbližšie, ako sa kedy dostaneme k chodeniu do kina.“ Tu sa už usádza, akoby práve do kresla v kine: „Donny! Mám tu Nemca, ktorý chce umrieť za svoju krajinu. Obslúž ho.“
Úprimne, na Tarantinových filmoch býva dej vlastne tou najmenej dôležitou časťou zážitku. Oveľa dôležitejšou je tá jeho béčková „dramaturgia“, skvelé hlášky a geniálne vybratí herci. A potom už len nehmotný génius filmu – ak v ňom je. Filmoví kritici rozoberajúci Bastardov z hľadiska predošlých Tarantinových počinov, nehovoriac o tých, ktorí s veľkou obľubou v Tarantinových počinoch pravidelne nachádzajú neexistujúce superkvality, tentoraz musia strieľať naslepo (už som sa dokonca dočítal, že „Nehanební bastardi“ sú Tarantinovým debutom v oblasti akéhosi „vážneho filmu“). Napriek tomu sa režisérovi párkrát podarí prekvapiť. Úvodná scéna trochu pripomína scénu z „Pulp Fiction“, ktorá začína klopaním na dvere a končí biblickým citátom. A že to Tarantino robí naschvál zistíte, keď Christoph Waltz počas jeho úchvatného hereckého koncertu veľmi, veľmi dlho vychutnáva na jediný dúšok pohár čerstvého mlieka (spomínate si, ako Samuel L. Jackson sŕkal slamkou Sprite?). Divák síce dopredu vie, že to nemôže skončiť dobre, napriek tomu nestratí ani milimeter napätia. Spôsob, akým sa Waltz dostane k pointe a ako „právom“ vykoná, čo má za úlohu, vás až zvrátene zasiahne. Každý jeho ďalší rozhovor s akoukoľvek postavou na strane dobra v divákovi vyvoláva pocit viny, ako keby Landa rafinovane spovedal jeho osobne.
Excelujúcich hercov je vo filme viac. Miesto v top 3 patrí popri Waltzovi a Pittovi určite Tilovi Schweigerovi v úlohe Huga Stiglitza (meno je inak poctou mexickému béčkovému hercovi zo 70. a 80. rokov, ktorý sa volal rovnako). Keď tento sympaťák – inak psychopat, ktorý bol kedysi nemeckým vojakom a potom si zmyslel, že začne masakrovať pohlavárov z vlastných radov a tým si nakoniec vyslúži miesto medzi bastardmi – zomrie, ste na režiséra právom nahnevaní, že mu nedoprial viac priestoru. Schweiger dal svojej postave tú moc, že dokáže byť geniálna a vtipná už len tým, že sa na niekoho pozerá. Známejšiu Diane Kruger trochu zatieňuje kolegyňa s rovnakým nápadom Mélanie Laurent v úlohe Shoshanny Dreyfusovej, židovskej verzie Beatrix Kiddo. Mikea Myersa spoznáte až po desiatkach sekúnd, čo je jeho postava v obraze, do kolónky sympaticky komických postáv patrí určite tá, ktorú stvárnil Eli Roth a za veselú pozornosť stojí určite aj prítomnosť hercov, ktorí stvárnili hlavné postavy vo filme „Goodbye Lenin“ resp. seriáli „Komisár Rex“.
Uvažovať o kvalite poslednej tarantinovky je podobne ako pri jeho predošlých filmoch škrabanie sa cez hlavu. Dve a pol hodiny v kine ubehli uvoľnene a v zaujatí, ako rýdza zábava a bez riešenia čohokoľvek. S rizikom, že to čitatelia zoberú ako Rudiho recenziu KILLSWITCH ENGAGE: nikdy som neprišiel na to, prečo dokážem „Pulp Fiction“ či „Kill Bill“ pozerať aj od polovice a takmer kedykoľvek. Podobný potenciál sa dá tušiť aj v tejto nehanebnej zlátanine, v ktorej vám vôbec nepríde debilné, že hrdinke filmu odohrávajúceho sa v 40. rokoch hrá do nanášania rúžu hudba aspoň o 40 rokov mladšia.
