ALICE COOPER, EVAREST - Košice, Cassosport - 18. novembra 2009

ALICE COOPER, EVAREST - Košice, Cassosport - 18. novembra 2009

ALICE COOPER, EVAREST - Košice, Cassosport - 18. novembra 2009

ALICE COOPER, EVAREST - Košice, Cassosport - 18. novembra 2009

Pred istým časom sa v rozhovore pre tento server vyjadril organizátor z agentúry EPG na tému organizovania koncertov kapelám, ktoré nie sú práve vo svojej najlepšej forme touto vetou: „Keď je kapela hitom v západnej Európe a USA tak pýta veľa, ale to je práve tá doba, kedy u nás ešte len musí zľudovieť.“ Aj ALICE COOPER má doby svojej najväčšej slávy už nejaký ten rok za sebou a snáď aj práve preto sa jeho koncerty konečne podarilo zorganizovať aj na Slovensku, pričom prvá slovenská zastávka turné s názvom „Theatre Of Death“ prebehla v Košiciach.

Najprv sa samozrejme predviedla predkapela EVAREST. Česi hrali klasickejší heavy metal na celkom slušnej úrovni, no veľmi mu nepomáhal jednotvárny spev devy, obsluhujúcej mikrofón. Hoci mňa táto kapela ktovieako nezaujala, podľa reakcií publika som usúdil, že svoju úlohu odviedla veľmi dobre. Aj samotná kapela si užívala možnosť hrať pred tak početným a prajúcnym publikom.

ALICE COOPER

Hudobná show v podaní pána Vincenta Damona Furniera, alias Alice Coopera, a jeho sprievodnej kapely bola prepletaná divadelno-kabaretnými vsuvkami, ktoré nerušili a boli prirodzenou súčasťou predstavenia. Snáď len dvakrát sa podarilo v tejto súvislosti vykúzliť kyslý úsmev na mojej tvári, a to vďaka nie práve vydareným Cooperovým hmyzím nožičkám a kúzelníckemu stroju, sťa ukradnutého z relácie Ein Kessel Buntes. Ďalšou nepríjemnosťou bol nepríliš vydarený zvuk, ktorého nadmerná hlasitosť by až tak nevadila, nebyť príliš výškových gitár - nepríjemných hlavne pri sólach. Viem, že metal hraný naživo má zrážať z nôh a trhať ušné bubienky, no dodnes som si na to nezvykol a už asi ani nezvyknem, i keď aspoň sčasti zvukárov ospravedlňuje neakustický interiér Cassosportu. Dramaturgicky Alice Cooper čerpal snáď z celej svojej tvorby a publikum sa za búrlivých ovácií dočkalo množstva hitov, akými bola úvodná „School´s Out“, celým publikom odspievaná „Poison“ i nevynechateľná „No More Mr. Nice Guy“. Prekvapivo ale neodznel aspoň z môjho pohľadu najväčší hit „Hey Stoopid“ a ani žiaden iný song z rovnomenného albumu - zjavne tento nepatrí ku Cooperovým obľúbeným.

Sprievodnú kapelu otec hororového rocku predstavil osobne, no podarilo sa mi zachytiť a identifikovať len bubeníka Jimmyho DeGrassa (OZZY OSBOURNE, SUICIDAL TENDENCIES, LITA FORD, Y&T, MEGADETH, atď.), ktorý sa okrem štandardne skvelého výkonu predviedol aj krátkym sólom. Ostatní muzikanti ostali pre mňa neznámi, no to nič nemení na fakte, že tak isto išlo o kvalitných hudobníkov, zvládajúcich svoju úlohu na sto percent. Ak sa aj nejaké chybičky vyskytli (čo určite áno), tak na strane frontmana, ktorému ale vzhľadom k veku a predchádzajúcemu búrlivému životu je možné drobné zakopnutia v pohode prepáčiť. Hlavnú ženskú postavu vražedného divadla, ktorého jedinou úlohou bolo sprevadiť zo sveta Alice Coopera, stvárnila vlastná dcéra Vincenta Damona Furniera, pričom jej asistovali dvaja kati. Ich zámer sa im podarilo v priebehu koncertu naplniť štyrikrát (gilotína, smrtiaca injekcia, šibenica a kúzelnícky stroj), no začínam pochybovať, či je Vincent človekom, keď sa mu ich vyčíňanie nakoniec podarilo prežiť. Na druhej strane sa ani nečudujem správaniu jeho dcéry, keď sa k nej na pódiu choval tak násilným spôsobom, ktorý by sa určite nepáčil aliancii žien - autorkám iniciatívy „Piata žena“.

ALICE COOPER

Ale prejdem radšej k vážnejším témam. Cez hodinu a pol trvajúca show bola dychberúcou ukážkou, ako nestarnúci rocker, ktorý má už svoje najlepšie dni dávno za sebou, dokáže strhnúť publikum a udržať si jeho pozornosť až do konca. Nulová pridaná hodnota koncertu bola kompenzovaná veľkým sústom zábavy, hororovej atmosféry, humoru a nostalgie. Perfektne zvládnutú hudobnú zložku kombinovanú s hororovým divadlom ocenilo publikum do polovičky zaplneného Cassosportu búrlivými ováciami, za čo ich Alice Cooper odmenil prídavkom, v rámci ktorého došlo opäť na „School´s Out“. 

ALICE COOPER

Osobne vyjadrujem vysokú spokojnosť s koncertom a výkonmi skupiny, jediné, čo mi tak trochu vadí je presvedčenie slovenských organizátorov (našťastie nie všetkých), že sa tu neoplatí volať nové skupiny na vrchole svojich síl, pričom sa obracajú skoro výlučne len na desaťročiami overených interpretov - to však nič nemení na mojej spokojnosti s koncertom Alice Coopera. 

Playlist: School´s Out, Department Of Youth, I´m Eighteen, WickedYoung Man, Ballad Of Dwight Fry, Go To Hell, Guilty, Welcome To My Nightmare, ColdEthyl, Poison, The Awakening, From The Inside, Nurse Rozetta, Is It My Body, BeMy Lover, Only Women Bleed, I Never Cry, Black Widow Jam, Vengeance Is Mine, Devil´sFood, Dirty Diamonds, Billion Dollar Babies, Killer Play Video, I Love TheDead, No More Mr. Nice Guy, Under My Wheels, School´s Out

Fotografie: Ivin

 13

Koscj

Další informace

Jiné pohledy

Bratislavská zastávka ALICE COOPER v ničom nezaostala a vyše šesťdesiatročný maestro so sprievodnou kapelou suverénne a bez akéhokoľvek zaváhania odohrali presne hodinu a pol trvajúci koncert. ALICE COOPER presne vie, čo od neho jeho publikum na koncertoch očakáva a z jeho bohatej kariéry odzneli snáď všetky zásadné hity. Popri „School’s Out”, ktorá odznela na začiatku i v závere koncertu, sa nemohlo zabudnúť ani na ďalšie nesmrteľné hymny, ktorých refrény neraz spievala celá zaplnená rovnomerným zastúpením pánov a rokoch i mladšími fanúšikmi. Jednoduché štadiónové refrény v „I’m Eighteen“, „No More Mr. Nice Guy“, alebo notoricky známej „Poison“ jednoducho nemohli nechať nikoho chladným. Popri desaťročiami overených klasikách sa nestratili ani ukážky z tvorby poslednej dekády ako „Wicked Young Man“, či „Dirty Diamonds“. Škoda len úplnej ignorácie deväťdesiatych rokoch v podobe výborného albumu „Hey Stoopid“, pričom mohla zaznieť aj „Lost In America“ z „The Last Temptation“. Na pódiu sa popri tom odohrávali pod taktovkou jeho závideniahodnej charizmy tradičné a neodmysliteľné násilné scénky. Množstvo klišéovitých starorockerských póz a infantilného herectva tak tento krát neurážalo aj vďaka absolútnej uvoľnenosti a stopercentnému nadhľadu počas celej šou – nakoniec, mnohé z nich kedysi vynašiel práve ALICE COOPER. Vo štvrtok šlo na Pasienkoch predovšetkým o zábavu a výsledný dobrý dojem nemohli pokaziť ani tradične zlá predkapela a organizátorská zručnosť usporiadateľa, či mizerný zvuk. ... [21. listopadu 2009]