Ani po príjemných pár týždňoch strávených s touto nahrávkou úplne nevyprchal pocit prekvapenia z toho, že jednu z najdrevnejších pôct posledným dňom hnutia grunge má na svedomí Erik Wunder z blackmetalových COBALT.
„Smiling Dogs“ na prvé vypočutie až hmatateľne pripomína obdobie v polovici deväťdesiatych rokov, keď si chlapci zo všetkých tých hlučných skupín z okolia Seattle jeden po druhom posadali na stoličky v štúdiách MTV Unplugged a ukázali, že aj zostarnúť sa dá s gráciou. Rovnaká paralela sa môže natískať pri MAN’S GIN – ich debut je tak odlišný od toho, pod čím bol Wunder podpísaný doteraz, ako sa len dá.
No história MAN’S GIN siaha už do roku 2005, do dôb debutu COBALT. Multiinštrumentalista Wunder trávil istý čas na turné s Jarboe, pendloval po Spojených štátoch, takže predpoklad, že „Smiling Dogs“ je iba vývojové štádium unaveného blackmetalistu, nie je najpresnejší odhad. Deväťskladbová nahrávka – aj keď trpí „domácou“ produkciou – je dostatočne vyzretá na to, aby obstála bez barličiek prirovnaní.
Celý, skrz-naskrz americky znejúci album je vystavaný na vokálnych harmóniách podkreslených decentným, prevažne akustickým sprievodom gitary, kontrabasu a sporadického piana. Talentom napísať kvalitnú pieseň Wunder bezosporu disponuje, rovnako ako výrazným hlasom, ktorý má však schopnosť polarizovať. Nie stopercentne vyspievaný vokál občas príliš „tlačí na pílu“, ale v civilnejších pasážach pôsobí vedderovsky príjemne, v miestach, kde sa zbieha viacero vrstiev, nostalgicky pripomenie Layna Staleyho.
MAN’S GIN sa však nepodarilo udržať latku na jednej úrovni. Kým zhruba každá druhá skladba je vynikajúca (úvodná, titulná vec má schopnosť okamžite „namotať“, rovnako ako „Stone On My Head“, druhá časť „Nuclear Ambition“, „The Death Of Jimmy Sturgis“ či záverečná „Doggamn“), ostatné piesne pôsobia podstatne menej výrazne – s výnimkou „Solid Gold Telephone“, ktorej hitovosť však po čase dokáže otravovať.
„Smiling Dogs“ je príjemne neambicióznym albumom „od srdca“; a podľa ohlasov kritiky čosi také raz za čas príde vhod. Tak, ako dosky ANTIMATTER len málokomu nahradili ANATHEMU a sólovka Eddieho Veddera bola len malým darčekom pre priaznivcov PEARL JAM, ani MAN’S GIN nebudú tou kapelou, na ktorej počiny sa bude s napätím čakať. Ale počúva sa tak ľahko a dobre.
