Novinka RADIOHEAD bohužiaľ skôr sklamala. Revolúcia s predajom predošlého albumu dopadla zhruba ako Slovenské národné povstanie a hoci sa kapela snažila pri „The King Of Limbs“ na uvedenie štyri roky starého albumu nadviazať, v princípe vydala iba album, ktorého digitálna podoba o kúsok predstihla tú fyzickú. Platí každý a rovnako. Tento rébus sme teda ešte nevyriešili.
Hoci sú najzásadnejšie recenzie albumu pozitívne, tažko si v nich nevšimnúť chlácholivosť a blahosklonnosť. To, čo naznačil predošlý „In Rainbows“, sa teraz ukazuje v nepríjemnej nahote. Yorkeovcom skončila doba. A hoci im elektronika nebola nikdy celkom cudzia, dnes len sotva presvedčia, že na jej poli stoja v čele. Ďalšia vec, ktorá prestala zaberať, sú experimenty. Kým „Amnesiac“ bol ešte nad čiarou a „Hail To The Thief“ bol skvelý v tom, aký bol spiatočnícky rockový, na „In Rainbows“ sa mašina začala zadrhávať. Kým predošlé počiny patrili vždy medzi najlepšie vo svojich rokoch, zrazu to prestalo platiť. Britská kapela roka sú bombastickí a queenovsky popoví MUSE, nie gitarovo-mašinkoví škaredí, zubatí a škuľaví nerdi RADIOHEAD.
„The King Of Limbs“ sa to snaží zastrieť šokovo. Po dvoch rokoch príprav vyšiel takmer ako blesk z jasného neba a dĺžkou pod 40 minút deklaruje jasný zámer koncentrovať kvalitu, občas dokonca mať všetko čím skôr za sebou. Čo však vývoj? Hudobne začína „The King Of Limbs“ tam, kde „In Rainbows“ skončil a výraz „nový album“ je takmer až prehnaný. Len si to porovnajte s prekvapeniami, ktoré vám spôsobovali novinky RADIOHEAD predtým!
RADIOHEAD pôsobia dojmom spolku, ktorý chodil tak dlho na vysokých chodúľoch s hlavou v oblakoch, až kým sa nestratil uprostred hlbokého lesa, ďaleko od ľudí. Áno, veľkí experimentátori bývajú často nepochopení a niektoré veľké diela ľudia docenia až časom. Dovoľte mi tipnúť si, že u „The King Of Limbs“ sa niečo také skôr nestane.
Kráľ údov (pomenovaný podľa starého dubu v Savernakeskom lese neďaleko štúdia, kde kapela nahrávala „In Rainbows“) ponára svoje konáre do surrealistických a éterických vôd, pričom si takmer nevšíma, či a ako pozorne ho pri tom sledujeme. Jeho vývoj a proces je takmer nemenný a takmer nepovšimnuteľný, presne ako tisícročný strom. Viac než čokoľvek iné len vrhá tieň. Ešte aj pri najlepšej skladbe albumu „Codex“, napriek tomu, že svojou krásou ašpiruje na dávne vrcholy kapely, sa poslucháč nevyhne zasneniu o pyramídovej piesni.
Ak patríte k podobne nepresvedčeným fanúšikom, zostáva už dúfať, že kapela dostane zjavenie o duševných a kreatívnych procesoch, ktoré sprevádzali vznik jej najlepších albumov doteraz. Doby sa vracajú v cykloch a nik nevraví, že čochvíľa 30 rokov pôsobiaca kapela nemôže dostať ešte aspoň jeden záchvat naozajstnej výnimočnosti, na akú sme boli zvyknutí a po poznaní ktorej by bolo hriechom uspokojiť sa s dobrým albumom, akým bol „In Rainbows“. Nehovoriac o zaborení chodúľov v mäkkej, machom pokrytej, riedkej zemine, ktoré počuť na „The King Of Limbs“.
