Nepochybujem, že poznáte praxou osvedčené príslovie o starom psovi a nových kúskoch. Bolo by prinajmenšom nezodpovedné držať sa ho doslova pri hodnotení nového albumu floridských „bohovrahov“ DEICIDE. Ako dlhoročný fanúšik kapely som bol postavený pred neľahkú, ba priam kľúčovú otázku: Do akej miery je moje vnímanie „To Hell With God“ ovplyvnené práve týmto faktom?
Každému priaznivcovi (nielen) smrtiaceho kovu, ktorý nestrávil uplynulých 20 rokov na inej planéte, netreba zdôrazňovať, že v čele zoskupenia stojí charizmatický Glen Benton. Ani to, aká bude náplň textovej zložky. V konečnom dôsledku je predvídateľná i produkcia, ktorú na nás štvorica spustí od prvej stopy hudobného nosiča. Moje očakávania od novinky mali preto pramálo spoločné s akoukoľvek snahou o progres, posun. Pri Bentonovi a spol. sa tak moment prekvapenia zákonite posúva na druhú koľaj.
Šablóna, s ktorou DEICIDE operujú prakticky od počiatkov, nachádza uplatnenie aj v roku 2011. Úvod v podobe skladby „To Hell With God“ je neuveriteľne silný – s intenzitou víchrice a dĺžkou presahujúcou štyri minúty sa zaslúžene stáva najlepšou položkou albumu. Kapele sa darí držať dych i v nasledujúcich kompozíciách, spomedzi ktorých vyčnieva výborná „Witness Of Death“ a „Conviction“ v strednom tempe.
Po doznení „Empowered By Blasphemy“ sa však nahrávka začína zlievať do priemerných a nevýrazných skladieb, ktoré pri menšej dávke snahy môžu zabrániť dopočúvať ju do konca. Na druhej strane, záverečná „How Can You Call Yourself A God“ pôsobí ako povestné svetlo na konci tunela. Po agónii druhej polovice albumu tak kapela ukončila svoj aktuálny počin viac-menej so cťou. Produkcia albumu je prvotriedna – zvuk je krištáľovo čistý a nechám na individuálne zváženie každého poslucháča, či to nie je v prípade DEICIDE skôr na škodu.
Steve Asheim odviedol prácu štandardnej kvality bez štipky vynaliezavosti. S podobným hodnotením si vystačím aj pri Bentonovom vrstvenom vokále. Všetka česť patrí dvojici gitaristov, Jackovi Owenovi a Ralphovi Santollovi. Hudobnícky vklad druhého menovaného sa jednoducho nedá nepočuť, pôsobí osviežujúco a hoci DEICIDE už len málokomu vezmú dych, milovníka staromilského death metalu veľmi poteší.
Na záver niekoľko postrehov. Ak by som hodnotil „To Hell With God“ v kontexte celej diskografie, ide o jeden z jej slabých článkov, ktorý neznesie adekvátne porovnanie s opusmi „Legion“ , „Serpents Of The Light“ alebo vysoko ceneným „The Stench Of Redemption“.
Pri hodnotení nahrávky v kontexte súčasného vývoja a smerovania death metalu by dopadla ešte o poznanie horšie. Kapele dochádzajú nápady, takmer každý moment nového albumu sme v tej či onej podobe už neraz počuli a čo je najhoršie, stihne nudiť aj pri jeho nízkej stopáži. Či sa to pánu Bentonovi páči alebo nie, DEICIDE nie sú skupinou, ktorá môže bez ohľadu na invenciu priviesť na svetlo „Božie“ priemernú nahrávku a obstáť v neúprosnej konkurencii bez straty svojho kultového statusu.
Osobne zastávam názor, že pánom z Tampy to viac pristalo na predošlom a neprávom podceňovanom „Till Death Do Us Part“. Bol to síce na pomery DEICIDE krok do neprebádaných končín, nechýbala mu však odvaha. Po troch rokoch sa vydali s Bohom priamo do pekla... a ja nepochybujem, že poznáte i príslovie o biči, ktorý sa nedá upliesť z exkrementu.
