Keď metalová skupina vymení basáka alebo klávesáka, bežný fanúšik to na novom albume nespozoruje. V prípade holandských TEXTURES išlo okrem klávesáka Uriho Dijka hlavne o zmenu na speváckom poste. Eric Kalsbeek sa po šiestich rokoch rozhodol odísť z kapely, no náhradu si za seba našiel sám.
Novým hlasom kapely sa stal jeho kamarát Daniël de Jongh, ktorý kvôli TEXTURES opustil rozbiehajúcu sa mašinu CILICE. Keďže sú obe kapely štýlovo príbuzné a Daniël má podobný hlasový arzenál ako Eric, poslucháč neznalý okolností by výmenu spevákov vôbec nemusel zaregistrovať.
Menej počtov, viac výsledkov
Hneď úvodom treba poznamenať, že tí, ktorí si u TEXTURES zvykli na dominanciu nepravidelných rytmov, budú asi sklamaní. Viac ako kedy v minulosti vsadila kapela na premyslené ťahy štetcom melódií než na rýchlu jazdu autom bez odpruženia po hrboľatej ceste. Ak by sme chceli pokračovať v metaforách, TEXTURES na „Dualism“ menej násobia a delia, pričom ponúkajú krajšie, okrúhlejšie výsledky.
Nepredbiehajme však, ešte sme len na začiatku albumu, ktorý odpáli „Arms Of The Sea“ s typickými akordami a nekonvenčnou rytmikou. Nemilosrdné objatie rozbúreného mora však po chvíli povolí a objaví sa košato vystavaný spevný refrén. V ňom síce Daniël pripomenie svojho predchodcu, no pridá vlastnú charizmu a „osobnejšiu“ (natíska sa ešte slovo „teplejšiu“, nepochopte to zle) farbu hlasu. Celkovo vďaka nemu nahrávka pôsobí menej sterilne a profesorsky ako albumový predchodca „Silhouettes“.
Kým úvodné dve skladby ešte vždy nesú znaky agresívnej polyrytmickej minulosti, singlovka „Reaching Home“ je v podstate vkusná pop-metalová pieseň s chytľavým motívom a podareným refrénom. „Skladba je plná detailov a akcentov, aby sme predišli popovej rytmike. Inak povedané, je to divná pieseň bez toho, aby si to veľa ľudí všimlo,“ vraví bubeník Stef Broks. V podobnom duchu sa nesie aj päťka „Consonant Hemispheres“. Stredné tempo, čistý spev a vygradovaný refrén. To sú TEXTURES v roku 2011. Berte, alebo nechajte tak.
Napriek vyššie uvedenému nie je „Dualism“ albumom na jedno vypočutie. Stavba väčšiny skladieb je stále príjemne komplikovaná, no dostatočne priehľadná, aby ste sa v nej nestratili.
Odhodiť zábrany
Kým na prvej polovici si kapela oťukáva poslucháča a trochu opatrne našľapuje na jeho zažité predstavy o minulosti skupiny, po trochu slabšom strede albumu TEXTURES odhadzujú zábrany. Od vynikajúcej „Minor Earth, Major Skies“ ukážu, aká je ich predstava o progresívnom math metale.
Posledné štyri čísla v prehrávači sú najväčšou lahôdkou albumu, špeciálne pri záverečnej „Sketches From A Motionless Statue“ behá mráz po chrbte, čo sa stalo naposledy pri podobne vygradovanom závere albumu „Drawing Circles“.
