BRODEQUIN - Instruments Of Torture

BRODEQUIN - Instruments Of Torture

BRODEQUIN - Instruments Of Torture

BRODEQUIN - Instruments Of Torture

Párkrát som aj verejne deklaroval, že fanúšikom retrorecenzií nie som. Nie v dobe, keď sa nestíha písať ani o tom, čo vychádza teraz, a – tomu možno nebudete veriť – aj z toho tu a tam niečo za spomenutie stojí. Fajn, beriem, že sú veci, ktoré mladšie ročníky už možno nezachytili a bola by škoda, ak by mali zapadnúť. A vlastne, nech si každý robí čo chce. Preto sa v tomto smere dopustím dvoch výnimiek, tej prvej preto, lebo chcem, iný dôvod na to vlastne ani nie je, snáď len to, že ide o srdcovku a o jeden zo subjektívne posledných prelomových albumov v mojom obľúbenom žánri.

BRODEQUIN

V novembri 2000 vyšla taká jedna CD kompilácia, volala sa „Lacerations Of Brutality vol. I“ (či boli aj nejaké ďalšie vol. ťažko povedať, nepodstatné). Sakra dobre si ju pamätám, účasť na nej totiž stála 150 dolárov. To za situácie, kedy sa slovenská ekonomika i povesť krajiny zbierala zo stavu, v akom ju zanechalo šafárenie Bumba Elektrického a jeho čeliadky, znamenalo 6000 slovenských korún z kešene „mecenáša“, ktorý bol po anabáze civilka/zamestnanie - podpora v nezamestnanosti pracantom niekoľko mesiacov a z ostatných, ktorých sa účasť na kompilácii týkala, sa nejaké love vytrieskať nedali, resp. nestálo by to za tú námahu. Človek to aj rád dal, keďže okrem amerického fanzinu Metal Mafia boli spoluvydavateľom Razorback Records, takže sa dalo tešiť na celkom výpravne vyzerajúce CD. Nakoniec prišiel balík s diskami a obalmi, resp. bielo-čiernymi dvojstranami asi z kopírky, kde bol zoznam účinkujúcich, údaje o skladbách a kontakty, nič viac. Dosť som rozmýšľal, ako toto pokryje náklady, reku, tu tiež nie je Zimbabwe a ľudia sú zvyknutí na trochu iný štandard... Kompilačka v poľskom Burning Abyss za tretinovú cenu vyzerala o dosť lepšie, hoci išlo len o výberovku v kartóne, no, však teda prišiel toho len jeden kus. Vraj to v Amerike bolo tak, že ktosi zodpovedný za grafiku, námet a podobne zbalil svoju čiastku a už ho nebolo. Môžem tomu veriť rovnako, ako si môžem pomyslieť – dúfam že holky vydavateľky mali aspoň vydarenú párty aj s tým chlapom s motýlikom a v kožených slipoch, ktorý tam na tie babské jazdy zvykne prikvitnúť. Cédečká sa svetom rozprášiť podarilo, takže pohoda.

Spomínaná kompilačka bola výberom svetového prevažne brutal deathmetalového alebo death/grindového undergroundu a medzi osemnástimi dnes už polozabudnutými vecami boli naozaj solídne kusy, napríklad PUTRILAGE (USA), DEEPRED (Fínsko), MORGUE (Francúzsko), ENCABULOS (Austrália), DEIVOS (Poľsko, vtedy ešte s automatom) alebo CLEAN FLESH (USA). Najviac ma ale rozsekala položka s poradovým číslom šesť, skladba „Duke Of Exeter“ od trojice BRODEQUIN z amerického Tennessee. Tuším už predtým sa o tejto bande ako o veľkom objave písalo v istom slovenskom deathmetalovom fanzine, ale také veci som aj vtedy čítal štýlom „uverím až budem počuť“. Potom, čo som si ako fanúšik okrem iného tých najzverskejších odnoží death metalu po vypočutí vzorky na kompilačke povedal, že toto je neľudskosť, aká mi chýbala, bolo vyhľadanie debutového albumu „Instruments Of Torture“ logickým krokom, bez ktorého som v hľadaní na poli brutálneho death metalu ani nemal ako ísť ďalej.

Skupina, ktorú v roku 1998 v Knoxville založili bratia Jamie (basgitara, vokál) a Mike (gitara) Baileyovci, si názov BRODEQUIN nezvolila len tak náhodným výberom. Ak ste to nevedeli, brodequin je francúzsky termín pre nástroj na mučenie, známy ako španielska čižma. Pred rokom 1789 sa vo Francúzsku používal pri výsluchoch, ale aj pri zostrení výkonu trestu smrti, napríklad kráľovrah Ravaillac si ho užil v roku 1610 ešte predtým, než ho odpravili spôsobom, ktorý ilustruje, že ľudský druh pri vymýšľaní „trestu ako výstrahy“ dokáže byť ozajstné hovado. Samotný brodequin bol pre odsúdeného hrôzou až do špiku kostí, a to často doslova – kostná dreň z predkolenia po takejto procedúre mohla uzrieť svetlo „božieho“ sveta. Takže pochmúrne zvučné slovo bolo dokonalým názvom pre brutal deathmetalovú bandu, ktorá sa textovo venuje trestným praktikám histórie so zreteľom na starovek a zvlášť na stredovek a raný novovek. Úprimne, máločo tomuto žánru sedí viac a mnohé súčasné skupiny by si mali uvedomiť, že ich „anal-sperm-fecal-neviemčo“ blbosti sú dobré možno pre na serióznosti nebazírujúce gore, resp. porno-gore záležitosti, ale mňa napríklad to už nejaký čas dokáže odradiť od počúvania.

Dvadsaťpäťminútový opus mortis „Instruments Of Torture“ vyšiel v marci 2000 ako samovydanie. Obal hovorí za všetko – zrejme moderná variácia na „dokumentárne grafiky“ spred pár storočí je scénou lámania na kolese. (Keď už sme pri tomto, „lámanie na kolese“, o ktorom tak často hovoria o.i. slovenské a české povesti, prípadne autori historických románov, je technicky i historicky správne „lámanie kolesom“, prebratým z nemeckého práva a praktikovalo sa v strednej a západnej Európe. „Lámanie na kolese“, tak ako je zobrazené tu, je záležitosťou prevažne francúzskou, tam sa ale miesto neho mohol použiť kríž, a údy odsúdenca boli zlomené železnou tyčou, podobne napr. v Portugalsku.) Prílišný pedant by mohol namietať proti zaužívaným stereotypom neznámeho pôvodu, napr. polonahý kat a pomocník, ktorý by v tom svojom odeve mohol skôr Sokratovi naliať bolehlav, na druhej strane treba uznať, že Jamie Bailey svoju obľúbenú tému bral zrejme dosť vážne a má vysokoškolský titul v obore história.

Album bez akéhokoľvek upozornenia alebo intra začína nemilosrdným ultranáklepom, náladou pripomínajúcim návaly krvi búšiace do mozgu odsúdenca, ktorý v polomrákotách počúva rozsudok smrti na niekoľko riadkov. Dva takty „zvoľnenia“ na bežnú „thrashmetalovú“ rýchlovku, a zase klepačka a totálne neľudské hlboké výlevkovité ručanie, popisujúce umieranie odsúdenca, ktorý sa už teší na to, ako sa to všetko skončí a jemu sa na onom svete uľaví pri mukách pekelných. Väčšinou náklepová skladba je členená krátkymi drvivými pomalými medzihrami, v ktorých chorobne zapíska gitara, a do uší udrie hlboký, pochmúrny, skoro na blato podladený a mierne tlmený zvuk, ktorý znie, ako keby bol album nahrávaný v plesnivej vlhkej podzemnej kobke, ktorej posledný obyvateľ je tam prikovaný tak dlho, že už z toho má široký úsmev, hlboký pohľad a všetci mu môžu... V podobnom duchu – neľútostný blastový guľomet, „len rýchle“ party, občasné slammy alebo pomalšie vyhrávky a zásadne len hlboký zverský growl, ktorý to niekde hrnie, inde zase ťahavo „zavýja“ (ale fakt si pod tým nemaľujte klasické vytie) - pokračuje celý album. Album, ktorý hudobne nestavia na nejakej technickosti – ale pozor, hrania je tu dosť, ide o priamočiaru besnú hudbu, ktorá však nie je primitívna, akurát že vyhrávky a „melódie“ (áno, také niečo tu občas prebleskne) treba loviť počas mnohých vypočutí. Povedzme mimohudobným spestrením je jedno intro s kňazom, ktorý po latinsky želá večné svetlo odsúdencovi, zjavne si „užívajúcemu“ všetko, čo sa mu práve deje. Pozoruhodným javom albumu je akýsi efekt „zámernej monotónnosti“, ktorá sa ako riadený proces stáva kladom a poznávacím znamením tejto skupiny. Túto nahrávku, a všetky ostatné, ktoré BRODEQUIN stvorili, mám rád práve pre jej atmosféru, kde zverské, ubíjajúce tempá a ťažký, masívny, (na prvej nahrávke ešte trochu amatérsky) zamastený, zaprášený a zadymený zvuk vytvárajú apokalyptický dojem absolútnej beznádeje, prítomnosti barbarsky krutej smrti a strachu, ktorý vízia jej blízkosti vyvoláva, a tiež hrôzy pomyslenia na to, že ide o smrť, ktorá so sebou vôbec nemusí niesť pokračovanie v podobe hoci aj len prostého zakopania niekde v kúte cintorína alebo hocikde inde. Neviem, či sa niektorej inej žánrovo spriaznenej bande podarilo urobiť album, ktorý by bol len o čistej hudobnej a textovej brutalite, extrémnosti bez snahy o akúkoľvek pridanú hodnotu v podobe hoci symbolických „poľudšťujúcich“ alebo „skrášľujúcich“ elementov. Tu je jedinou pridanou hodnotou leda tak obsah, ktorý dokumentuje, aké „atrakcie“ boli ľudia schopní vymyslieť pre iných ľudí. A ešte je tu celkom fajn to, že BRODEQUIN v zásade nekážu, nevyjadrujú pobúrenie či zhnusenie, skrátka len dokumentujú a iste majú radosť z toho, do akého extrému death metal privádzajú.

Nejaké štýlové priblíženie po mne asi ani nechcite. Brutalitou je to minimálne na úrovni prvotín DEVOURMENT, s tým, že v porovnaní s BRODEQUIN sú Texasania pomerne veselá hudba. Hudobníckym prístupom, priamočiarosťou a údernosťou by sa dalo povedať, že takto podobne by mohli hrať TERRORIZER z čias „World Downfall“, ak by sa rozhodli vydať sa smerom toho najzverskejšieho death metalu. Víchor je to zhruba na úrovni INTERNAL SUFFERING. A absolútnym rezignovaním na čokoľvek ľudského je trojica z Tennessee BDM verziou holandských goregrindových beštií LAST DAYS OF HUMANITY, od ktorých si Jamie a spol. neskôr strihli aj cover, takže isté ovplyvnenie tu možno bolo.

Toto všetko sa týka debutového albumu. Po ňom prišli ešte dva - „Festival Of Death“ (2001) a „Methods Of Execution“ (2004), vydané na vlastnej značke Unmatched Brutality Records, na ktorých sa BRODEQUIN podarilo vylepšiť svoje štúdiové znenie a hlavne dokázali svoje šialenosti ešte o niečo zrýchliť. Bubeník Chad Walls odišiel po druhom albume, nahradil ho však minimálne rovnako zdatný Jon Engman, z ktorého sa rýchlo stal vychytený bicman aj v teritóriách vzdialených tým, na ktorých boli BRODEQUIN ako doma. Pomedzi to vyšlo ešte split CD „Created To Kill (2002, spolu s DROWNING, ABORTED a MISERY INDEX) a EP „Prelude To Execution“ (2003, o rok nato ako split s Nemcami TEARS OF DECAY). V roku 2004 som si na nich niekoľkokrát skočil z trutnovského pódia. A odvtedy šibeničný vrch zarastá náletovými drevinami, kolesá a koly už dávno spráchniveli, murivo šibenice rozrušuje mach, dážď, vietor, slnko, mráz a rozpadli sa aj BRODEQUIN.

 11

Martin Lukáč

Verdikt

Srdcovka bez srdca a čohokoľvek iného ľudského.

Hodnocení

Autor
-
Redakce
-
Čtenáři
8,2 / 10

Další informace

Stopáž: 25:03

www.unmatchedbrutality.com

Sestava

Skladby

  1. Spinning In Agony
  2. Soothsayer
  3. Ambrosia
  4. The Virgin Of Nuremberg
  5. Duke Of Exeter
  6. Infested With Worms
  7. Burnt In Effigy
  8. Strappado
  9. Hollow
  10. Feast Of Flesh

Diskografie

Methods Of Execution (2004)
Prelude To Execution / Stop The Madness (Split) (2004)
Prelude To Execution (EP) (2003)
Created To Kill (split) (2002)
Festival Of Death (2001)
Instruments Of Torture (2000)
Demo (1999)

Jiné pohledy

I pro mě je „Instruments Of Torture“ naprosto zásadní záležitostí. Před dvanácti lety působil nesmírně obhroublý debut BRODEQUIN jako zjevení z jiného, lidskému druhu dosud neznámého světa. Ovšem i v kontextu současné BDM kultury se jedná o záznam velmi aktuální, symbolizuje totiž „povinnou četbu“ pro všechny nešťastníky, co již zapomněli na primární význam slova „brutální“. Vedle bezbřehé surovosti je první album BRODEQUIN silné i po stránce atmosférické. Pustá, bezútěšná, ale zároveň i znepokojivá atmosféra je na „Instruments Of Torture“ doslova a do písmene hmatatelná (celkový dojem umocňuje i vkusné využití činelů, které jsou podobně jako rytmičák hodně vytažené). Debut navíc obsahuje i mou osobní favoritku z celé diskografie sestavy z Knoxville – zničující epos „The Virgin Of Nuremberg“. (Závěrem ještě jeden malý tip – pokud jste příznivci BRODEQUIN, zkuste se poohlédnout po „Dawn Of Ash“ od jistých LITURGY…) ... [13. ledna 2012]