Aktívna existencia mnohých „tiež-umelcov“, ktorí so svetobornými nápadmi prišli až ako druhí (a samozrejme to už-už mali na jazyku), sa viac-menej napĺňa momentom, kedy holé šírenie odkazu vlastných vzorov už nepostačuje na to, aby ostali pre publikum aj naďalej príťažliví. K čomu obvykle logicky dochádza veľmi skoro. Američania A STORM OF LIGHT sa však vďaka osobe Josha Grahama tejto fáze vyhli a od počiatku budili skôr dojem ticho rešpektovaného telesa. A také sa na poslucháčsku kategorizáciu „kapely toho týpka z NEUROSIS“ spoliehať nemusia. Prišli, videli a v povedomí komunity vyznávajúcej alternatívne hudobné hodnoty sa presadili. Podobnosť s Cézarom čisto náhodná.
No a v tom povedomí treba, pokiaľ možno, ostať. Aj preto je minuloročný výplod v rozpätí štyroch rokov už tretím v poradí. A bodaj by som mohol častejšie písať, že vôbec nie je zbytočný. Zmena je život a posun býva pre väčšinu uznávaných hudobníkov nevyhnutný. Osobne som sa však po prvom kontakte s „As The Valley...“ tváril kyslo. Úvodné oťukávanie totiž fanúšika predsa len čitateľnejšieho predchodcu vôbec nepresvedčí, že dostane, čo chce. Kto si napr. zvykol na rozložité, tiahle hudobné plochy, musí zmeniť systémové nastavenia. Struny sa totiž aktuálne znásilňujú trochu inak. Je cítiť snahu o dynamickejší prejav, tým pádom si ťažkopádnu hypnotizujúcu rytmiku užijete zriedkavo. Prvé husle hrá hutný sludgový podklad, hrubozrnné riffy a prekvapivé sóla prinášajú minule nevídanú živelnosť.
A preto vám slabá hodinka v spoločnosti zamyslených Američanov pripadá v pravom zmysle slova zábavná, aj keď sa naďalej chce tváriť seriózne. A úspešne - celkový doomový charakter diela nie je potlačený. Výskyt takéhoto prípadu je vlastne zriedkavý – na vašej momentálnej nálade závisí, ako obe tváre „As The Valley...“ spracujete a ktorá z nich vo výsledných dojmoch zanechá hlbší dojem. Nakopnú vás úderná „Missing“ či bezstarostne pôsobiaca „Leave No Wounds“ zrána do nového dňa, alebo je vám bližšia „apokalyptická“ poloha, akú Američania predvádzajú v „Destroyerovi“? It´s up to you.
Posledná zmienená napokon ukazuje, ako na novinke do seba všetko pekne zapadá. Pustiť si túto tklivú singlovku len tak nazdarboh samostatne a prepracovať sa k nej serpentínami tracklistu pozorným počúvaním za pokojného nedeľného podvečera, to sú dve sakramentsky odlišné veci. V prvom prípade síce skladba ako „stand-alone“ rádiovka bezpochyby obstojí, no až kompletný album odhalí, že je ideovo aj atmosféricky poplatná konceptu. Tento dojem zrejme budí aj vďaka umiestneniu za pocity úzkosti vyvolávajúcu plazivú druhú polovicu „Black Wolves“. Tandem, ktorý si spolu s ťaživou „Death´s Head“ a jej bzučiacimi gitarami zaslúži byť označený za jadro kolekcie.
Najväčšou zbraňou nahrávky je však postupné upúšťanie „arómy“. Jednak spočiatku ide o tie situácie, kedy ste v pokušení všetko ukončiť, no nespravíte to, lebo správne tušíte, že najbližší zaujímavý moment už je za rohom. No a potom, tzv. „wow-efekt“. Ten sa nezjaví zrazu, no za odmenu ani neodíde tak, ako rýchlo by inak prišiel. Huby po daždi síce rastú, no tiež si ich musíte nájsť. Pocit, že počúvate skvelú, nápaditú nahrávku, vo vás postupne dozrieva a v budúcnosti ju vždy budete do prehrávača vkladať so vzrastajúcou istotou očakávaného zážitku. Čo by všakovaká (post-)moderná háveď dala za to, aby sa o nich toto písalo!
No a najlepšie na tom je, že zájazd nekončí okamihom, kedy štruktúra celého diela konečne prestane prekvapovať a podchvíľou miznúce pamäťové stopy sú nahrubo obkreslené. Nevedomky ste si predplatili viac. „As The Valley...“ je spočiatku trpezlivý spoločník, dá vám čas. A neskôr sa z neho vykľuje album, ktorý má predpoklady stať sa nedielnou súčasťou vašej užšej zbierky. To je tá, na ktorú sa obrátite, ak od dobroty netušíte, čo by ste tam tak dnes strčili. Sami si zrátajte, koľko takých máte. A ostatnému albumu Grahamovcov následne vytvorte zodpovedajúce miesto pri stole.
