„Zázračné dieťa maďarského filmu. Štýlový solitér. Priekopník ambientného filmu.“ Ak by si mal Bence Fliegauf naplánovať vzostup vlastnej hviezdy, len ťažko by si pre svoju najdotiahnutejšiu hodinku mohol vybrať lepší čas, ako je rok 2012. Vlaňajší koniec kariéry úžasného Bélu Tarra tak symbolicky podčiarkol kontinuitu maďarskej tvorby, ktorú treba obdivovať.
Bence Fliegauf samozrejme nie je žiadny solitér, ale pokračuje v odkaze významných krajanov. Tiež si myslí, že všetky príbehy boli dávno povedané, a preto je lepšie zachytiť, čo sa odohráva medzi riadkami. A takisto tvorí skromné snímky, ktoré by pokojne mohli vzniknúť aj u nás, keby nám nechýbali talent, odvaha a súdnosť. Aj preto patrí maďarská kinematografia ostatných rokov medzi najlepšie na svete – ak nie je vôbec najlepšou.
V rokoch 2008 a 2009 napadla maďarských Rómov skupina útočníkov s Molotovovými koktailmi, brokovnicami a ručnými zbraňami. Za obeť jej padlo 6 osôb, z toho jedno dieťa, a 5 bolo vážne zranených. Cieľom extrémistov bolo vyslať posolstvo, že spoločnosť si medzi sebou neželá príživníkov.
Bolo len otázkou času, kým sa vzrastajúca vlna maďarského nacionalizmu a rasizmu odrazí aj vo výstupoch tamojšieho umenia. V kombinácii s rómskou problematikou ale predstavovala ťažký oriešok. Nemusíme chodiť ďaleko: úskalia bolestivých tém poznáme aj zo Slovenskej a Českej republiky, a to z nepodarkov ako Cigán alebo Lidice.
Bence Fliegauf si pre spracovanie témy vybral najlepšiu možnú cestu realizmu, ktorý nemanipuluje a udalosti zobrazuje v celej svojej nahote. Celkom prirodzene pripomína bratov Dardennovcov. K postavám pristupuje s nebývalou empatiou a vštepuje im ľudskú dôstojnosť. Zobrazuje odsúdeniahodné, ale on sám nikdy nesúdi. Fliegaufovi Rómovia smrdia, majú kožné choroby, kradnú a nechodia do školy, ale vedia byť aj dobrí, snaživí a obetaví ľudia – ibaže z nich nikto nerobí objav desaťročia. Žijú v prostredí, kde sa zlé veci dejú celkom bežne, a stretávajú aj bežných Maďarov, ktorí sa k nim správajú priateľsky.
Keď potom extrémisti zabijú jednu zo snaživejších rodín, ktorej matka má dve práce a dcéra neskrýva dobré srdce, autor sa zdržiava komentára naďalej. Zomreli ľudské bytosti – preberte si to, ako chcete. Nikto vám nepovie, ako sa máte cítiť. Nerozplače vás a neprezradí vám, že všetko dopadne dobre alebo zle. Vy sami ste strojcovia svojho sveta.
Ambientný film
Vietor je majstrovský aj po stránke formálneho spracovania. Fliegauf sa dokáže výborne pohybovať v prostredí. Využitie priestoru, svetelných a zvukových podmienok tentokrát nie je také štylizované ako v atmosfericky ohromujúcom Lone. Sústreďuje sa viac na rozprávanie o detailoch, dodržiava kritérium realizmu a napríklad hudbu okliešťuje na absolútne minimum.
Veľmi umne zapája ruchy prostredia a takmer podprahové ambientné vlnenie v tretej štvrtine filmu. Keď sa začne, dokonale stupňuje napätie, a keď sa skončí, je jasné, že čoskoro pôjde do tuhého. Ak sa nemýlim, bol to Andrej Tarkovskij, kto povedal, že film má bližšie k hudbe než ku knihám. Práve Fliegaufove diela sú v hĺbke hudobnými filmami.
Nesmierne sympatický je spôsob, akým Fliegauf aktualizuje niektoré typické kamerové prvky. Kamera systematicky dýcha (ne)hercom priamo pred tvárou a nepohne sa odtiaľ ani vtedy, kedy by sa divák najradšej rozhliadal po okolí. Vytvára tak pocit blízkosti, úzkosti aj napätia, keď môžeme iba tušiť, čo sa deje medzi stromami.
Celý svet akoby sa zmenšil do jedného dňa jednej rómskej rodiny, ktorú neprestajne sledujeme aj cez obľúbené „following shots“, oživené preostreniami inam, zastaveniami na mieste alebo hľadaním nových uhlov a kompozícií. Je to vítaný rozdiel oproti chodiacim hlavám z Čiernej labute Darren Aronofského alebo nedajbože chodiacim zátylkom z Chlapca pojedajúceho vtáčí zob.
Žiadne predsudky, žiadna pointa
Fliegaufov film nebúra predsudky o Rómoch. Nemôže, pretože v systéme jeho nazerania žiadne neexistujú. Dokonca by som povedal, že nemá ani pointu, lebo vie, že na zložité otázky nejestvujú priamočiare odpovede. Jeho prospešnosť spočíva práve v schopnosti vidieť veci zhruba také, aké naozaj sú – bez pátosu, ale aj bez žiaľu, ktorý zahmlieva pohľad. V prostredí plnom emotívnych debát a zaručených liekov je to mimoriadne cenná skúsenosť.
Bence Fliegauf (* 1974, Budapešť, Maďarsko) – jeden z najväčších režisérskych talentov súčasnosti, pokračujúci v tradícii Bélu Tarra, Miklósa Jancsóa či Györgyho Fehéra. Nikdy neštudoval filmovú školu. O jeho dielach sa často hovorí ako o ambientných filmoch: viac než príbeh ich zaujíma tvorba nálady prostredníctvom osobitej súhry kamery a zvuku. Film Diler mu vyniesol ocenenie na festivale v Mar del Plata, Mliečna cesta získala cenu v Locarne, ambiciózne Lono vyvolalo kontroverzné reakcie, hoci z pohľadu atmosféry dodnes predstavuje jeho vrchol, a nová snímka Je to iba vietor zožala úspech na Berlinale, kde získala Veľkú cenu poroty a Filmovú cenu Amnesty International.
